Prieskumy ukazujú, že ľavica aj pravica získajú viac hlasov než vy. Neľutujete svoje rozhodnutie kandidovať?
Vôbec nie. Počkáme si na výsledky, v pondelok večer budeme vedieť, na čom sme. Asi tretina Talianov ešte nie je rozhodnutá, komu dá hlas. A tiež nie je nikde napísané, že musíme byť vo vláde. Ak výsledok nebude priaznivý, budeme pokojne v opozícii.
Keď ste sa rozhodli ísť do predvolebnej kampane, povedali ste, že nie ste príliš zvyknutý na politické súboje, ale skôr na univerzitnú aulu. Avšak podľa toho, ako korenisto ste odpovedali vašim kritikom, by sa dalo povedať, že sa vám politika vlastne zapáčila...
Nepreháňal by som to. Je jasné, že som musel na sebe pracovať, prispôsobiť sa a nechať si tiež trochu narásť hrošiu kožu. Pretože ma, samozrejme, niektoré absolútne nespravodlivé útoky nahnevali.
Sľubovali ste však, že po demisii sa vrátite na univerzitu. Prečo ste tak nakoniec neurobili?
Vedel som, že sa vystavím námietkam a výčitkám. A musím povedať, že k obratu v mojom presvedčení došlo až na jeseň minulého roka. Videl som, že Berlusconi sa dáva na cestu populizmu, Pier Luigi Bersani sa spojil s ľavicovým hnutím a obaja začali, aj keď z odlišných pozícií, ostro kritizovať reformy mojej vlády. Bez ohľadu na to, že oni ich v parlamente odhlasovali. Mal som zrazu dojem, že tie obrovské obete, ktoré moja vláda musela od Talianov žiadať, by mohli byť zrazu premrhané návratom k starým praktikám talianskej ľavice aj pravice.
Preto ste sa rozhodli vytvoriť vlastné hnutie?
Áno, hnutie ľudí, ktorí doteraz v politike nikdy neboli a sú presvedčení, podobne ako ja, že ak Taliansko nemá naďalej stagnovať, je potrebné pokračovať v reformách. Mohol som to mať jednoduchšie. Hneď po parlamentných voľbách sa bude voliť nový prezident Talianska a z viacerých strán mi naznačovali, že ak sa nedám do politiky, budem považovaný za niekoho nadstraníckeho a mohol by som uspieť. Ale rozhodol som sa inak.
V prieskumoch vedie demokrat Bersani. Ak by vás vyzval na vstup do jeho vlády, súhlasili by ste?
Počkajme, ako dopadnú voľby. Rozhodovať dnes o niečom takom nemá zmysel. Nie je dôležité to, kto aký post získa. Pier Luigi Bersani sa už osvedčil ako minister priemyslu v poslednej vláde Romana Prodiho. Rozhodujúce bude, či nová vláda bude chcieť realizovať potrebné reformy, bez ktorých sa Taliansko nepohne z miesta. Ak áno, nemám predsudky voči nikomu.
Berlusconi si urobil z daní, ktoré vypísala vaša vláda, svoju hlavnú predvolebnú zbraň. Sľubuje, že Talianom vráti daň z nehnuteľností, ktorú ste vlani vybrali...
Sú tu dve veci. Jednou je, že neviem, kde by sa na to vzali peniaze. Ale predovšetkým, bol to Berlusconi, kto v lete 2011 pristúpil na žiadosť Bruselu a Frankfurtu, aby sa vyrovnaný rozpočet realizoval už v roku 2013, a nie o rok neskôr. Musel tak asi urobiť, aby získal dôveru trhov. A tak som ja prišiel k hotovej veci. Aby Taliansko svoj sľub splnilo, musel som zvýšiť dane, iné riešenie nebolo.
Počas posledných dní sa hovorí o pravdepodobnom veľkom úspechu bývalého komika Beppeho Grilla. Nerobí vám to starosti?
Ja dobre chápem ľudí, ktorí ho budú voliť. Sú znechutení tradičnou politikou, majú veľké existenčné aj sociálne problémy a chcú vyjadriť protest. Takí ľudia volia aj moje hnutie. S jediným rozdielom. My sa neobmedzujeme na protest, my tiež predkladáme návrhy, ako situáciu riešiť. A tak dúfam, že aj niekoho z jeho potenciálnych voličov získame na svoju stranu. Moje obavy idú inam.
Kam?
Nie som expert, ale mnohí hovoria o tom, že sa nevytvorí silná vláda a že nemôžeme vylúčiť ďalšie voľby o niekoľko mesiacov či o rok. A to by v súčasnej situácii Talianska i Európy nebolo dobré. Josef Kašpar, spolupracovník HN