Myslím si, že dôvody na optimizmus určite existujú, no to neznamená, že všetky rozdiely zmiznú ako mávnutím čarovného prútika. Ostatne, vo V4 nikdy nešlo o vytvorenie úplne monolitného bloku vo všetkých otázkach. Sme susedia v jednom regióne, zdieľame množstvo výziev aj podobných podmienok. Preto je potrebné, aby sme spolu komunikovali a dokázali si stanoviť praktické, realizovateľné ciele. Samotný dialóg má svoju hodnotu, a ak sa nám podarí lepšie navzájom pochopiť svoje pozície a priblížiť stanoviská, o to lepšie – či už ide o spoločné výzvy spojené s vojnou za východnou hranicou Slovenska a Poľska, rokovania o viacročnom finančnom rámci Európskej únie alebo cezhraničné infraštruktúrne projekty.

Geopolitika mení cestovný ruch. Neistota presúva Slovákov z exotiky k susedom, ťažia z toho Rakúšania i Maďari

Poľsko je špecifické v tom, že je aktívne nielen vo V4, ale aj v iných regionálnych zoskupeniach.

Presne tak. Strategicky rastúci význam Baltského mora a takmer úplná zhoda v bezpečnostnej perspektíve s partnermi z takzvanej severobáltskej osmičky (NB8), združujúcej baltské a severské krajiny, spôsobujú, že aj toto partnerstvo získava pre Poľsko na význame. Poľská pozornosť je dnes výraznejšie ako v minulosti sústredená aj smerom na sever.

Nič z toho sa nestalo, prinajmenšom zatiaľ. A naplneniu takýchto extrémnych scenárov a špekulácií v danom momente nič nenasvedčuje. Absolútnemu víťazovi volieb Péterovi Magyarovi Orbán telefonicky zagratuloval ešte dávno predtým, než bola zrátaná väčšina okrskov.

Aj jeho prvá reakcia na „bolestivý, ale jasný“ výsledok bola bezmála pokojná, vyrovnaná a zmierená.

Nikto nevie, čo sa dlhoročnému neohrozenému suverénovi maďarskej politiky odohrávalo v hlave. Že nechrlil svoj tradičný oheň a síru a neprikročil k žiadnemu zo svojich núdzových záchranných plánov, ktoré podľa zákulisných informácií pred voľbami minimálne zvažoval.

Exponovaná poloha na hraniciach s Ukrajinou (a Bieloruskom ako predĺženou rukou Moskvy) im zároveň dodala strategickú dôležitosť, o akú snáď ani nestáli.

Popri tom všetkom sa z Varšavy ozýva kakofónia hlasov, ktorá odráža prudký náraz dvoch vízií vedenia zahraničnej politiky. Všetci by chceli hrať prvú európsku ligu, no nevedia sa dohodnúť, podľa akých pravidiel.

Nezmieriteľný konflikt eskaloval najmä po nástupe nového prezidenta Karola Nawrockého. „Vládny a opozičný (prezidentský) tábor sa prakticky nedokážu zhodnúť na ničom inom než na postoji k Rusku,“ hovorí pre HN expert na Poľsko Daniel Šitera. Spory nedávno dokonca opäť odštartovali internetové diskusie o polexite, teda odchode Poľska z eurobloku.

Nie je to iba námet na akademickú debatu, ale praktická existenčná dilema. S nepredstaviteľnými následkami na životy ľudí nielen v Iráne, ale aj na globálne trhy, politiku a bezpečnosť. Je isté, že prípadná fatálna iránska kríza by v podobe masívnej utečeneckej vlny tvrdo zasiahla aj Európu.

„Považuje azda niekto za dobrý nápad, čo sa už 15 rokov deje v Líbyi?“ pýtal sa Emmanuel Macron, keď vopred varoval pred vojenskou intervenciou v Iráne, ktorá by mala za cieľ dosiahnuť pád tamojšieho režimu. Takéto dobrodružstvo bez jasného následného plánu by bolo podľa neho obrovskou strategickou chybou, ktorá by mohla otvoriť novú Pandorinu líbyjskú skrinku.

Vidinu vlastného štátu mali už viackrát na dosah a vždy sa im v rukách rozplynula ako dym.

Neustále sa im vracia pocit, že ich Západ cynicky použil vždy, keď sa mu to hodilo, a potom ich odhodil ako nepotrebnú hračku.

Ten istý scenár sa znova prehráva v prvých mesiacoch roka 2026. Zatiaľ čo sa Donald Trump pohráva s nasadením kurdských figúrok do bojovej partie proti teheránskemu režimu, v Sýrii ich ponechal na milosť a nemi‑ losť bývalých (?) džihádistov.

„Je zrejmé, že USA a Západ zase raz ponechali Kurdov napospas ich osudu,“ komentoval pre HN expert sýrskeho pôvodu Akram Kachee.

Aj tajné služby USA priznávajú, že po vyše dvoch týždňoch americko-izraelských úderov zostávajú štruktúry moci v Iráne viac-menej stabilné. A bezprostredný kolaps im zrejme nehrozí.

Analýza: Irán zostril hru, otvoril druhý front v Hormuze. Úspešne

Bájny netvor, ktorého premohol hrdina Herakles, mal vraj deväť hláv. Koľko ich má iránsky teokratický systém, nevedno. Hneď na samom počiatku operácie padli štyri desiatky hláv jeho činiteľov vrátane samého veľkého ajatolláha Chameneího.

No akoby sa nič nestalo. Odťaté hlavy Hydre okamžite „dorástli“ a dokonca aj nový najvyšší vodca sa opäť volá Chameneí. A od svojho zabitého otca sa vizuálne líši iba mladšou vizážou a menej šedivou bradou.

„Iránsky režim je nutné vnímať ako veľmi robustnú štruktúru. Má extrémnu schopnosť absorbovať údery a adaptovať sa na nové podmienky. Nie je to iba akási krehká vojenská diktatúra, ktorá sa zosype hneď, ako jej zotnú zopár hláv,“ konštatoval pre HN expert na Irán Matouš Horčička.

Mohutná pevnosť vlády šiitských klerikov sa buduje už bezmála polstoročie. Má tak v sebe zabudované množstvo poistiek proti deštrukcii zvnútra i zvonku aj bohatý rezervoár nových „hláv“, ktorý sa tak skoro nevyčerpá.

Nie je to síce nikde zapísané, no jeden z emirových synov tvrdil, že jeho otec túto myšlienku skutočne vyslovil. Nie síce presne v tejto zjednodušenej podobe, ale s celkom rovnakým zmyslom.

„Môj starý otec jazdil na ťave, môj otec jazdil na ťave, ja jazdím Mercedesom. Môj syn sa vozí na land roveri, ale jeho syn bude jazdiť na ťave,“ tak údajne znel celý výrok, ktorý emir opakoval v priebehu svojho vyše tri desaťročia trvajúceho panovania (1958 – 90).

A hoci to môže pôsobiť ako nejaká tajomná orientálna hádanka, prezieravý panovník tým myslel čosi veľmi jasné a konkrétne: Dubaj musí investovať všetky svoje zdroje do všestranného rozvoja a modernizácie. Inak ho po vyčerpaní ropných studní čaká úpadok, stagnácia a návrat k pôvodnej chudobe a jednoduchosti arabských beduínov.

Šejk Rašíd toto svoje varovanie neopakoval iba niekde do steny svojej spálne. Ale na pravidelných stretnutiach svojho poradného zboru, ktoré vraj rozhodne neboli iba ospalým fórom pre nekontrolované šéfove rečnícke výlevy.

Konflikt v Perzskom zálive neovplyvnil len ceny ropy a akcií. Zlato nečakane zlacnelo

Naopak, priami účastníci ich opisujú ako veľmi dynamické, intelektuálne podnetné a vizionárske schôdzky. Nenadarmo sa pre ne vžilo označenie „Kamelotský madžlís“, ktorého prvá časť odkazuje na legendárne stretnutia rytierov kráľa Artuša, zatiaľ čo druhá je arabský pojem pre zhromaždenie.

Pri svojom artušovskom stole si šejk zhromaždil najchytrejších obchodníkov, inžinierov, investorov, ale i umelcov a iných talentov svojej doby. A to nielen samotných Arabov, ale i Britov, Indov a ďalšie národnosti.

Bol to skutočný mozgový trust, kde sa rodili veľké strategické rozhodnutia, riešili konkrétne projekty výstavby prístavov, letísk a ďalšej životne dôležitej infraštruktúry. Kde vlastne vznikal moderný Dubaj v podobe, ktorá dnes na mnohých pôsobí ako magnet.

Krajiny ako Saudská Arábia, Kuvajt či Bahrajn si toto neustále prítomné riziko eskalácie istia mnohými spôsobmi, napríklad aj vysokými úrokovými sadzbami. Taktiež poistenie kupovaných nehnuteľností nie je pre serióznych investorov žiadnou formalitou, ale absolútnou nevyhnutnosťou.

To sa ukazuje aj počas pokračujúcich americko-izraelských úderov na Irán, ktorý na ne reaguje aj odvetnými útokmi na spojencov USA v regióne. A medzi terče iránskej odvety, žiaľ, patria aj Spojené arabské emiráty.

Ani tamojšia masívna protivzdušná obrana nemôže celkom zabrániť tomu, aby pri likvidácii útočiacich dronov i rakiet nevznikli škody na budovách alebo inom majetku, či aby sa dalo celkom zamedziť zraneniam a obetiam na životoch. To je dnes každodenná realita aj v Dubaji, najľudnatejšom meste Spojených arabských emirátov (SAE), ktorý už celé roky pôsobí ako magnet na realitných investorov z celého sveta vrátane Slovenska.

Áno, situácia s evakuáciami sa už naozaj podstatne zlepšila. Dokonca je už možné kupovať letenky pre lety s Emirates, Fly Dubai či SmartWings. Veľa Slovákov, ktorí žijú v Dubaji, odišlo do iných, vzdialenejších častí Emirátov. A väčšine dovolenkárov, ktorí sa čo najskôr pokúšali vrátiť domov, sa to už podarilo, hoci niektorí naši krajania ešte stále čakajú na možnosť odletu.

Ako sa vyvíja dianie okolo iránskych vzdušných úderov na ciele v Dubaji? Naďalej pokračujú?

Aj počas minulého víkendu sme, bohužiaľ, mali aj dva incidenty spôsobené zostrelenými strelami. Jeden z úlomkov dopadol na budovu vo štvrti Dubai Marina, čo sa zaobišlo bez vážnych následkov. Druhý však zasiahol vozidlo v oblasti al-Barša a usmrtil jedného človeka. Prakticky niekoľkokrát denne teraz dostávame varovania o tom, že sa likvidujú prilietajúce drony a že si máme nájsť nejaké bezpečné útočisko.

Parlament v Prištine vo februári konečne potvrdil vo funkcii staronového premiéra Albina Kurtiho a jeho tretí kabinet. Kosovo prežívalo iba s prechodnou vládou s oklieštenými právomocami už od volieb spred vyše roka. A medzičasom, koncom decembra, absolvovalo i nové, opakované voľby.

Pokusy o zostavenie životaschopnej vládnej väčšiny opakovane narážali na neprekonateľný múr roztrieštenosti. Zvlášť markantne sa to prejavovalo v patologickej neschopnosti zvoliť nového predsedu parlamentu, ktorého poslanci odklepli až na neuveriteľný asi 60. pokus.

Kľúčová vládna agenda a reformy pochopiteľne uviazli na mŕtvom bode. A Prištine hrozilo, že preto príde zhruba o 170 miliónov európskej pomoci, čo sú pre túto chudobnú krajinu naozaj veľké peniaze.

Mnohí domáci i vonkajší pozorovatelia po prekonaní paralýzy jasali, že v Kosove už konečne majú „vymaľované“. Vďaka drvivému víťazstvu v predčasných voľbách si Kurti, na rozdiel od tých predchádzajúcich, pomerne hladko zaistil ustanovenie parlamentu aj sformovanie vládnej väčšiny. No nie nadlho.

HN v Mníchove: Rubio hasil atlantický požiar. Jeho odkaz pre Európu však pôsobil ako „otrávené vyznanie lásky”

Medzi premiantov v zbrojení sa v posledných rokoch zaradili predovšetkým pobaltské štáty a Poľsko. Práve tieto krajiny lámu rekordy, čo sa týka vynakladania peňazí na obranu. Poľsko sa tiež rýchlym tempom stáva tankovou veľmocou. Niektorí ďalší členovia NATO však v investíciách do obrany zaostávajú.

Vladimír Mečiar v roku 1998 spieval rovno do telky uslzený song. Surreálny stredoafrický despota Bokassa si pred svojím pádom doprial cisársku korunováciu v štýle Napoleona, ktorá zhltla tretinu štátneho rozpočtu.

Vodca líbyjskej revolúcie Kaddáfí vyvracal chýry o svojom úteku sediac v starom aute s dáždnikom v ruke. Za zosnulým severokórejským diktátorom Kim Čong-ilom zase ronilo krvavé slzy samé nebesia, zatiaľ čo hory žiarili zvláštnym nadpozemským svetlom.

Avšak Viktor Orbán, ktorému pre maniere uhorského magnáta prischla prezývka viktátor, je trochu iný prípad. Pri kormidle moci strávil už pekných pár rôčkov. A treba uznať, že pri cementovaní svojej osobnej moci vykonal kus dobrej roboty. No v limitoch demokratickej Európy nestihol utiahnuť skrutky svojho zemepanstva tak pevne, ako by si to asi želal.

Zjavne by mu bodol ešte nejaký čas a vhodne rozostavené geopolitické kulisy. Či mu takéto predĺženie bude dopriate, netuší ani on sám.

O necelých osem týždňov ho čaká možno osudový volebný rozstrel, v ktorom by reálne mohol utrpieť debakel. Isté je iba to, že Orbán nikam neodchádza. Aspoň zatiaľ. Aj to, že by sa mu z veľkoryso zrekonštruovaného sídla na budínskom hrade neodchádzalo ľahko. Zaiste urobí aj nepredstaviteľné, aby sa takouto bolestnou rozlúčkou drásať nemusel.

„Spojené štáty v našej krajine páchali vojnové zločiny, zločiny proti mieru aj proti ľudskosti... Nasadili tie najbeštiálnejšie zbrane ako napalm, jedovaté chemikálie a plyny, aby nimi masakrovali našich ľudí, pustošili úrodu a premieňali naše dediny na zhoreniská,“ napísal v roku 1967 zakladateľ komunistického Vietnamu Ho Či Min v osobnom liste vtedajšiemu americkému prezidentovi Lyndonovi Johnsonovi.

Vyše polstoročie po brutálnej, skoro 20-ročnej vojne, ktorá sa definitívne skončila v apríli 1975 (aktívna bojová účasť USA trvala približne osem rokov,1965–1973), je však všetko ináč. Po ďalších dvoch desaťročiach otvoreného nepriateľstva nastal radikálny obrat.

„Len sa tak hrajú,“ komentuje asi 30-ročný mladík z čínskej provincie životný štýl mnohých svojich generačných druhov. Aj takto môže vyzerať koniec jedného ekonomického zázraku.

Ešte horšie je to so znalosťami miestnych reálií, snáď okrem gastronómie. Málokto z návštevníkov by dokázal povedať, kto je momentálne bulharským premiérom alebo prezidentom.

V takomto kvíze by však pohoreli aj mnohí Bulhari. Priemerná životnosť šéfa sofijskej vlády je len asi rok. A to sú už v plnom prúde prípravy na ôsme parlamentné voľby za štyri roky a nečakane sa uprázdnil aj post prezidenta.

To všetko vo veľmi kritickom období, keď si Bulhari zvykajú na nové eurobankovky a s nimi aj na nové ceny. A keď dlho bublajúca frustrácia dokázala vygenerovať najmohutnejšie demonštrácie za celé desaťročia.

Fred Trump, ktorý zomrel v roku 1999 ako 93-ročný, tam údajne trávil svoje dni podpisovaním, pečiatkovaním a vybavovaním starých bezcenných dokumentov alebo aj celkom prázdnych listov papiera. Pracovný telefón na jeho stole bol podľa legendy prepojený iba na jeho sekretárku.

Všetko toto vraj malo starému pánovi zaistiť duševnú pohodu vďaka ilúzii, že stále riadi rodinný biznis. A popritom zaručiť, aby nemohol napáchať žiadne škody.

Táto historka sa, žiaľ (alebo našťastie?), nedá potvrdiť. Kľúčový fakt, na ktorom je založená, je však nespochybniteľný: otec Donalda Trumpa skutočne trpel Alzheimerovou chorobou, resp. nejakou formou stareckej demencie. Podobne ako jeho starý otec Frederick. Rovnako jasné je i to, že Alzheimer je minimálne sčasti dedičný a existuje značné riziko jeho opakovania v ďalších generáciách.

V poslednej dobe sa množia špekulácie, že nejakou formou demencie začína trpieť aj samotný Donald Trump. Hovoria o tom nahlas i niektorí psychiatri a psychológovia, ktorí poukazujú na anomálie v jeho pohyboch, neustále zaspávanie na verejnosti a očividný úbytok kognitívnych schopností, nie úplne vysvetliteľný iba vysokým vekom.

Podľa kritikov s tým sčasti môžu súvisieť aj jeho čoraz bizarnejšie nápady indikujúce oslabenie zdravého úsudku a sebakontroly. Bezprecedentný únos venezuelského prezidenta, obsesívne megalomanské chúťky na Grónsko či dokonca jeho nový vlajkový projekt globálnej Rady mieru. Akejsi vreckovej Organizácie Spojených národov, pripravenej kedykoľvek vyhovieť jeho želaniam.

Mnohí ho poznajú aj ako pulzujúce epicentrum súčasného umenia, ktoré sa pýši jednou z najväčších open air sochárskych galérií v USA.

Miestni ho napoly zo žartu volajú Mini Apple (Minneapple), teda Malé jablko. V zjavnom odkaze na Veľké jablko, ktoré dynamický Minneapolis v mnohých ohľadoch ozaj pripomína. Taký New York v zmenšenej a prívetivejšej verzii, bez chaosu a ťažoby superveľkomesta.

Práve Mini Apple v posledných týždňoch plní titulky všetkých amerických médií. Nie je to však pre jeho jazerá, parky ani sochy. Malé jablko sa aktuálne zmenilo na hlavnú frontovú líniu protimigračnej križiackej výpravy Donalda Trumpa. A zároveň na kľúčovú baštu odporu voči jeho čoraz bezohľadnejším excesom.

Dnes už 70-ročný politik vyzeral svoju životnú šancu od prelomu tisícročí. No krídla jeho ctižiadosti dlho blokovala mocná súperka, na ktorú evidentne nestačil. Angela Merkelová sa usadila na čele spolkovej vlády v Berlíne na 16 rokov a zatrpknutý Fritze sa stiahol do závetria biznisu.

Jeho hviezdna hodinka nastala, až keď sa Mutti Merkel konečne odobrala do politického dôchodku. Z medzistupienka lídra opozície sa potom konečne po štvrťstoročí, 6. mája 2025, vyšvihol na vysnený post nemeckého kancelára. Aj keď „vyšvihol“ je asi pri silné slovo. Smola sa mu lepila na päty už od samého začiatku... a neprestala sa až doteraz.

Zrejme najcharizmatickejší ruský politik od čias posledného sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova sa vo svojom rozhodnutí pre návrat nenechal zastaviť. Nakoniec doplatil na to, že sa v ňom súčasne bilo niekoľko navzájom nezlučiteľných vecí. „Navaľnyj nechcel zomrieť. Nechcel žiť mimo Ruska. A nehodlal mlčať,“ zdôrazňuje autor jeho biografie David Herszenhorn.

Nebezpečný burič, schopný mobilizovať davy, ktorého meno všemocný vládca Kremľa nikdy nevyslovoval, naposledy vydýchol 17. februára 2024. V jednej z najsevernejších a najtvrdších ruských väzníc kdesi za polárnym kruhom. A niektorí tvrdia, že spolu s ním akoby skončila aj celá ruská opozícia.

Tentoraz nešlo o veľkú sabotážnu akciu ani nečakaný úder v hlbokom ruskom zázemí. „Frontový kovboj“ Kyrylo Budanov, na ktorého Rusi spáchali už vyše desať atentátov, dostal pre zmenu úlohu stať sa serióznym úradníkom. Ako nový šéf kancelárie Volodymyra Zelenského.

A výber to bol asi naozaj dobrý, keď vyvolal okamžitú „gratuláciu“ priamo z útrob Kremľa. Putinov majster jastrabej rétoriky v štýle pokleslého bulváru pochválil Zelenského za vynikajúce rozhodnutie. No jedným dychom varoval, že mu to nebude nič platné a svojmu osudu aj tak neunikne.

Korupcia je naozaj obrovská téma, a to naprieč celou Európskou úniou. Niektoré z krajín, ktoré ste spomenuli, patria medzi členov EÚ s najväčšou mierou korupcie. Týka sa to obzvlášť Maďarska, ktoré je dnes vôbec najskorumpovanejšou krajinou Únie. Kvôli tomu strácame miliardy eur z peňazí európskych daňových poplatníkov. Takže áno, rozhodne to je veľký problém. A nielen preto, že nás stojí veľa peňazí. Ešte horšie je to, že ľudia strácajú dôveru v politiku, v Európsku úniu a vo fungujúcu spoločnosť. Najmä keď vidia, že ľudia ako maďarský premiér Viktor Orbán spravili zo svojich najbližších príbuzných a priateľov miliardárov. A to tým, že rozkrádajú verejné zdroje.

A zdá sa, že od vlaňajšieho 20. januára naozaj nezaháľal. Za 12 mesiacov toho stihol viac než iní americkí prezidenti za jedno alebo aj dve volebné obdobia. Prekonal dokonca aj verziu samého seba z čias svojho prvého prezidentstva z rokov 2017 – 2021.

Na druhé úradovanie sa hyperaktívny „revolucionár“ v službách ultrakonzervatívneho populizmu očividne veľmi dobre pripravil, mentálne i personálne. Na rozdiel od prvého obdobia sa obklopil z drvivej väčšiny celkom lojálnymi ľuďmi, od ktorých nehrozilo žiadne riziko, že by ho mohli akýmkoľvek spôsobom brzdiť alebo korigovať.

Za posledné roky sa mu tiež podarilo prakticky úplne ovládnuť vlastnú Republikánsku stranu, takže mohol spokojne vládnuť prevažne bez Kongresu a bez obáv ho pravidelne vynechávať z dôležitých rozhodnutí.

Okamžite po svojom januárovom nástupe odštartoval doslova antisystémovú exekutívnu búrku. Prostredníctvom nečakanej záplavy prezidentských dekrétov začal dramaticky meniť tvár Ameriky.

Určite to je dobrá vec, ale podľa mňa to prišlo trochu neskoro. Už dávno sme mali prestať financovať ruskú vojnovú mašinériu. Veď len za rok 2024 sme Rusku zaplatili viac ako 18 miliárd eur za plyn a ďalšie druhy energie. Pritom za rovnaký čas sme Ukrajinu podporili zhruba tou istou čiastkou. Takže to, čo robíme, je tak trochu schizofrenické. V každom prípade to bolo veľmi správne rozhodnutie a ja verím, že ho úspešne zavedieme do praxe.

Pri jesennom ohlasovaní mierového plánu Donalda Trumpa pre Pásmo Gazy a následnej dohode o prímerí globálne mediálne reflektory ani fanfáry nechýbali. Teraz všetko prebehlo až podozrivo potichu a lakonicky. „V mene prezidenta Trumpa oznamujeme spustenie druhej fázy jeho 20-bodového plánu na ukončenie konfliktu v Gaze,“ napísal americký vyjednávač po takmer 100 dňoch od ukončenia bojov.

Samotný šéf Bieleho domu napodiv nevyužil túto dobrú príležitosť, aby sa pochválil ďalším zo svojich mierotvorných úspechov. A niet sa ani čomu diviť.

Neveľká krajina Jutského polostrova by tak svoje územie zväčšila viac ako 50-násobne a v rebríčkoch rozlohy by sa okamžite katapultovala z 30. miesta na striebornú pozíciu. S prehľadom by tak preskočila Ukrajinu či Francúzsko a pokryla viac ako polovicu rozlohy európskeho Ruska.

Ide samozrejme len o myšlienkové cvičenie. Zo striktne geografického hľadiska totiž takáto matematika nesedí. Grónsko zemepisne patrí k Severnej Amerike, nie k Európe a k rozlohe Dánska sa preto v oficiálnych štatistikách nezapočítava.

Donald Trump teda možno vôbec nie je imperialista ani kolonialista. Azda ho len vrodený zmysel pre spravodlivosť ženie, aby napravil geografickú krivdu a prinavrátil Grónsko späť do lona severoamerického kontinentu. Alebo snáď na neho tlačí nejaká vplyvná loby amerických kartografov, ktorá chce dať konečne do poriadku mapy sveta? 

Veľmi preto zarazí fakt, že také davy ľudí boli ochotné zaplatiť za koncert hudobníka, ktorý je mimo malého Chorvátska či zahraničných chorvátskych komunít prakticky neznámy. Speváka, ktorému v niektorých európskych krajinách zakázali vystupovať pre obvinenia z propagovania extrémizmu.

Open-air Marka „Thompsona“ Perkoviča na záhrebskom hipodróme z 5. júla 2025 bol jednoznačne najväčšou megašou tohto druhu v dejinách Chorvátska. A podľa domácich aj zahraničných kritikov zároveň aj obrovská blamáž pre celú krajinu, rovnako ako nárast útokov radikálov z posledných mesiacov.

Obzvlášť západní cudzinci bývajú po príchode do Vietnamu občas prekvapení. Hlavne tí, ktoré očakávajú nejakú obdobu sivej, beznádejne stagnujúcej diktatúry v štýle husákovského Československa.

Stomiliónový Vietnam zostáva aj vyše polstoročie po skončení brutálnej vojny s USA jasne červenou baštou marxizmu-lenimizmu. S kosákmi a kladivami visiacimi z balkónov a pouličných lámp. So všadeprítomnými podobizňami uctievaného strýčka Ho, ako miestni zvyknú nazývať otca-zakladateľa komunistického Vietnamu Ho Či Mina.

„A predsa, každodennosť v Hanoji dýcha nečakanou otvorenosťou, živelnosťou a uvoľnenosťou – a všetko tam napodiv funguje (zdá sa, že viac než v Amerike). Nejde o žiadne bezfarebné, paranoidné autoritárstvo na spôsob karikatúr z čias studenej vojny,“ zhrnul na serveri The Hill svoje postrehy jeden z návštevníkov z USA.

Podľa jeho pozorovaní vietnamský režim síce stále vládne tvrdou rukou, no do životov bežných ľudí zasahuje len „zľahka“. Tamojšia autoritárska moc je vraj len ako šum na pozadí: nekritizujte komunistov a nechajú vás na pokoji. Trefný popis, alebo fabulácia neinformovaného Američana?

O necelý rok, 3. januára 2027 sa na washingtonskom Kapitole zíde nový, už 120. americký Kongres. A jeho podoba veľmi ovplyvní to, akú politickú pohodu bude mať Donald Trump v posledných dvoch rokoch svojho úradovania. I to, kto zasadne v Bielom dome po ňom.

V súčasnom Kongrese majú jasnú väčšinu republikáni. Kongresmani a senátori Republikánskej strany, ktorých si vlastný prezident dokázal podrobiť tak, že takmer bez odporu, ba až s prejavmi nadšenia prijímali všetky jeho politiky. Ak aj niektorým  prekážal fakt, že ich šéf exekutívy dlhodobo vynechával z dôležitých rozhodnutí, nechávali si to radšej pre seba.

Tretieho novembra 2026 však Spojené štáty čakajú kongresové voľby, ktoré môžu priniesť celkom nové namiešanie kariet. Američania budú rozhodovať o všetkých kreslách v Snemovni reprezentantov a o tretine členov Senátu.

A s množiacimi sa „trablami“ Donalda Trumpa nie je vôbec vylúčené, že by republikáni mohli stratiť väčšinu v jednej alebo oboch komorách. Je isté, že Kongres s prípadnou demokratickou väčšinou by robil všetko, čo by bolo v jeho silách, aby Trumpovi záver vládnutia maximálne skomplikoval. A určite by sa neuspokojil len s torpédovaním jeho kľúčových zákonov a rozpočtov.

Aj Európu čaká viacero kľúčových volieb, ktorých výsledky môžu mať omhoho širší záber, než sú hranice konkrétnych krajín. Hoci v hlavným európskych mocnostiach (Španielsku, Francúzsku, Nemecku či Taliansku) majú tento rok na najvyšších úrovniach volebnú prestávku. Ak sa teda nestane niečo nepredvídané.

Niektoré z európskych volieb roku 2026 môžu priniesť veľké zvraty, iné pravdepodobne nič nezmenia a v ďalších sa nebude rozhodovať vôbec o ničom. 

Veľký test Orbánovej životnej poistky

Viktor Orbán sa dokonale poistil. Za viac ako 16,5 roka vojej nepretržitej vlády zabetónoval pri moci. Vďaka dvojtretinovej parlamentnej väčšine si uspôsobil na svoj obraz celý politický a volebný systém. Do veľkej miery ovládol mediálne prostredie, štátnu správu, ekonomickú sféru a spolitizoval súdnictvo.

Celý ten koláč sa mu podarilo upiecť  tak šikovne, že od neho evidentne „odkukávali“ aj ďalší európski i svetoví ašpiranti na autoritárske modely vlády vrátane samotného Donalda Trumpa. „Súdruhovia“ z Budapešti však kdesi zjavne urobili chybu.

Samozrejme, osekávanie práv a demokracie vyčíta Trumpovi len časť Američanov. Je stále dosť tých, u ktorých jeho výkon v roku 2025 vyvoláva ak nie priamo prejavy nadšenia, tak aspoň zaťatosti skalného fanúšika, ktorý fandí vlastnému tímu bez ohľadu na formu a výsledky. Prieskumy však ukazujú, že rady jeho verných neúprosne rednú a klesajú pod 40 percent.

Podľa novembrového merania spoločnosti Gallup sa Trumpova popularita dokonca prepadla na 36 percent, čo je zatiaľ najmenej od začiatku jeho druhého prezidentovania. Je to už zhruba toľko, koľko mal pred rokom dosluhujúci „sleepy Joe“ Biden, častý terč Donaldových ostrých posmeškov.

Percentá úradujúceho šéfa Bieleho domu sa tak už približujú k jeho úplnému preferenčnému dnu. K číslu 34, na ktoré spadol na konci svojho prvého mandátu, po útoku davu trumpovcov na washingtonský Kapitol.

Pre Taiwancov skoro bežná realita. Čínska „ľudová“ armáda týmto spôsobom ukazuje svaly v priemere každého pol roka (naposledy na jar). Tento interval však platí len na cvičenia masívneho rozsahu. Čínske vojnové lode a bojové lietadlá sa výhražne pohybujú v blízkosti de facto nezávislého Taiwanu takmer každodenne. Demonštrujú tak, že Peking svoje neustále vyhrážky obsadením ostrova nehádže len tak do vetra.

„Je to neodvratné a nik nás nedokáže zastaviť,“ kričia do sveta čínski súdruhovia. Taiwan sa podľa nich proste musí vrátiť do široko otvoreného lona Ríše stredu. Podobrotky alebo pozlotky.

Ukrajina, na rozdiel od ešte nedávnej minulosti, už oficiálne slávi Vianoce podľa západných zvyklostí, teda 25. decembra. Mnohí Ukrajinci sa však naďalej držia pravoslávnych tradícií a oslavujú vianočné sviatky až 7. januára. A časť z nich to robí v oboch termínoch.

Bez ohľadu na dátumy slávenia však málokto dokáže zabutnúť na brutálnu vojnovú realitu. A ak by sa to aj niekomu podarilo, dostane bezplatnú a nevyžiadanú pripomienku od Vladimira Putina. Alebo od ukrajinskej protileteckej obrany varujúcej pred novou záplavou ruských rakiet a dronov. 

Len od začiatku sviatočného týždňa prišli už tri väčšie vlny Putinových atakov. Pri poslednom sobotňajšom bol vyhlásený poplach na celom území krajiny a hlavným mestom Kyjev otriasali výbuchy celé hodiny. Asi tri desiatky zranených, jeden mŕtvy a zhruba tretina mesta bez kúrenia. A podobný vianočný pozdrav z Kremľa do konca sviatkov nepochybne ešte niekoľkokrát priletí. 

Zotavovanie sa z krízy

Obdobie 2012 a 2013, kedy sa Európa spamätávala z veľkej finančnej krízy, bolo poznačené akcentom na stabilitu a integráciu eurozóny. Nemecká kancelárka Angela Merkelová v roku 2012 zdôrazňovala kľúčovú úlohu Nemecka v EÚ najmä v úsilí o prekonanie dlhovej krízy.

Upozornila, že Nemecko s 80 miliónmi obyvateľov potrebuje EÚ s 500 miliónmi obyvateľov na dosiahnutie cieľov v širšom svete.

Merkelová tiež zdôrazňovala, že medzi Parížom a B...

AI generované video dokonca pomýlilo jedného z afrických lídrov, ktorý francúzskemu prezidentovi adresoval zdesenú otázku, čo sa to v tom Francúzsku vlastne deje. Samotný Macron potom zažil šok, keď spoločnosť Meta odmietla jeho žiadosť o odstránenie falošnej reportáže, ktorá bola napriek jeho námietkam ešte celé dni voľne dostupná na Facebooku.

„V každom šprochu pravdy trochu,“ hovorí stará ľudová múdrosť a aj v tomto prípade mala šírená zjavná dezinformácia isté racionálne, hoci len veľmi chabé jadro. Francúzskemu prezidentovi Macronovi sa už dlho vo funkcií príliš nedarí, a aj to je asi len eufemizmus. Práve dlhodobý chaos na politickej scéne v Paríži mohol prispieť k tomu, že časť užívateľov dokázala zjavnému nezmyslu o puči aspoň na chvíľu uveriť.

Emmanuel Macron sa však vo svojich „trampotách“ nemusí cítiť sám. Veľké problémy pri výkone funkcie má aj jeho britský kolega, premiér Keir Starmer. A svoje najhviezdnejšie obdobie nezažíva ani nový nemecký kancelár Friedrich Merz. Na rozdiel od týchto pánov sa až prekvapivo dobre darí žene, ktorá drží opraty moci v Taliansku, tretej najväčšej ekonomike eurozóny.

Situácia s potravinami v celej Gaze zostáva kritická a s krízovou úrovňou potravinovej bezpečnosti tam naďalej zápasí zhruba 1,6 milióna z približne dvoch miliónov ľudí. A to sa podľa realistických prognóz nijako dramaticky nenapraví ani v ďalších mesiacoch.

Báječný plán?

Dobrou správou je, že krehké prímierie v Gaze aj vyše dvoch mesiacoch v princípe platí. Hoci sa Izrael aj Hamas takmer každodenne obviňujú z porušovania jeho podmienok. Izraelská armáda pokračuje v cielených úderoch na predstaviteľov Hamasu, ktorý stále odmieta pôvodnú požiadavku amerického mierového plánu na svoje odzbrojenie.

V nasledujúcich otázkach a odpovediach si prečítajte, s akým postojom voči Európskej únii nastupoval Robert Fico v roku 2006 prvýkrát do premiérskeho kresla, ako sa jeho názory na EÚ vyvíjali v čase a ako sa od snáh dostať Slovensko do jej jadra dopracoval až k súčasnej kritickej pozícii.

1. Ako sa Fico pozeral na EÚ počas svojej prvej vlády?

Prvá vláda Roberta Fica bola poznačená jeho nadšením pre Európsku úniu. Prezentoval sa ako stúpenec jej rozširovania – to všetko v čase, keď Slovensko bolo už niekoľko rokov jej členskou krajinou. „Aj keď vidíme príznaky únavy z rozširovania Európskej únie, sme presvedčení, že to prinesie pozitívne efekty,“ povedal Fico v máji 2007 na Konferencii predsedov parlamentov EÚ, ktorá sa konala v Bratislave.

Premiér vyslovi...

Máte absolútnu pravdu. Stalo sa to presne v polovici mojej misie na Slovensku. Prvé dva roky boli naozaj úžasné. Dosiahli sme veľké pokroky. Začiatkom septembra 2023 pricestoval na oficiálnu návštevu Slovenska izraelský prezident Jicchak Herzog. Bola to vôbec prvá návšteva našej hlavy štátu vo vašej krajine za posledných vyše 30 rokov. A došlo k nej asi iba tri alebo štyri týždne pred hrozným útokom zo 7. októbra. Zaujímavé je, že aj jeho otec Chaim Herzog bol prezident a tiež v tejto pozícii pricestoval na návštevu Bratislavy.

Kedy to bolo?

Stalo sa tak v roku 1991, teda ešte v čase Československa, keď si do Bratislavy odskočil z Prahy. No a odvtedy sme dlho nemali žiadnu návštevu vysokopostaveného izraelského politika či diplomata na Slovensku. Až nedávno sem v krátkom čase prišli traja alebo štyria ministri. Len teraz v júli prišiel do Bratislavy minister zahraničných vecí Gideon Saar. Okrem toho sme zorganizovali množstvo podujatí, stretnutí, ekonomických diskusií a podobne. Izrael v uplynulých rokoch navštívili všetci najvyšší slovenskí predstavitelia – prezident, premiér aj predseda Národnej rady. Čiže stihli sme toho naozaj veľa. Bohužiaľ, zažili sme aj ten útok.

Ako ho Izraelčania prežívali?

Pre nás to bolo niečo strašné, hovoríme tomu deň holokaustu. Bola to doslova genocída, ktorá trvala iba jeden deň. Pýtate sa, prečo? Pretože na rozdiel od hrôz, ktoré v 40. rokoch spáchal na Židoch Adolf Hitler a jeho režim, máme dnes vlastný štát, takže sa môžeme brániť. Preto tento útok trval iba jeden deň. Nasledovala vojna, v ktorej každý trpí – a to všetko len kvôli masakru, znásilneniam a ďalším hrozným veciam, ktoré sa odohrali 7. októbra. Bohužiaľ, zmenilo to aj naše aktivity. Takmer výlučne sme pracovali iba na tomto. Organizovali sme napríklad podujatia, ktoré sa týkali útoku.

Ako sa v súčasnosti pozerajú Izraelčania na uplynulé dva roky?

Izrael dnes trpí na posttraumatickú stresovú poruchu – PTSD. Naša krajina do dnešných dní prežíva traumu. Nemôžem vám k tomu povedať viac, svet nepozná všetky detaily, ale sme stále v šoku, a to i dva roky po útoku.

Ďalším deliacim momentom vášho pôsobenia bol...

Jednoducho superaplikácia. Koncept, ktorý sa masívne uchytil predovšetkým v Ázii. Niektoré tamojšie krajiny si vyvinuli vlastnú obdobu čínskeho WeChatu s integrovanými prvkami e-governmentu, umožňujúce dokonca online svadby, platenie daní či vybavovanie pasov.

K dokonalosti však celý systém doviedli práve k Číne. Kde na rozdiel od Západu netreba robiť zložité „tanečky“ okolo ochrany súkromia alebo prevencie monopolov. Obrí digitálny ekosystém WeChat – všetko pod jednou strechou. Prehľadnou, pohodlnou a praktickou. Na jeden klik priamo z postele. Pod dokonale utesnenou strechou, cez ktorú neprekĺzne ani myš. 

V Číne sa WeChat stal nevyhnutnou podmienkou každodenného života. Centralizovaná superaplikácia vie o vás fakticky všetko. Mnohým Číňanom to asi nevadí a otázky, kto má prístup k ich osobným dátam, si často nekladú. Až dovtedy, kým im neujde kritická poznámka na adresu vlády.

Bosnianski Srbi, samozrejme, žiadneho kráľa nemajú. Absolútnym suverénom v ich enkláve bol však dlhé roky Milorad Dodik. V rôznych funkciách pohodlne vládol a upevňoval svoju moc viac než štvrťstoročie.

Tento rok sa však stalo niečo, čo spravidla znamená politickú smrť. Centrálne úrady v Sarajeve Dodika v auguste zbavili úradu prezidenta, pre nerešpektovanie rozhodnutí vysokého predstaviteľa pre Bosnu. A k tomu pribalili šesťročný zákaz zastávať akúkoľvek funkciu.

Namiesto očakávanej smrti „kráľa“ sú však odrazu králi dvaja. „Chceli Dodika zvrhnúť pomocou nespravodlivého a čisto politického procesu. No namiesto toho majú dvoch Dodikov, na ktorých sa teraz budú musieť každý deň pozerať,“ povedal na margo svojich neprajníkov „mŕtvy monarcha“, ktorý akosi dokázal prežiť aj vlastný politický koniec a ešte sa popri tom aj naklonovať. A nikto v bosnianskej Republike srbskej (RS) o tom, zdá sa, nepochybuje.

Podľa novín Ukrajinska pravda sa totiž objavilo v prísne utajenom čete, do ktorého boli prizvaní len zasvätenci. V četovacej skupine takzvaného revolučného výboru, kde sa v hlbokej konšpirácii pripravovalo zosadenie sivej eminencie ukrajinskej politiky. A obraz prázdnej stoličky v úvodnom citáte dokazuje, že sa sprisahancom dielo podarilo.

Muž, ktorý celé roky ťahal za nitky ukrajinskej politiky, do poslednej chvíle neveril, že sa ho prezident naozaj zbaví. A už vôbec nie, že ho postaví pred hotovú vec.

Keď bol Andrij Jermak vyzvaný na napísanie rezignačného listu, spustil vraj na Zelenského polhodinovú tirádu nadávok, výčitiek a obvinení. Evidentne veľmi ťažko niesol, že ho prezident, ktorému bol roky najbližším druhom i spolupracovníkom, pustil k vode.

„Bol som zneuctený. Moja dôstojnosť nebola ochránená, hoci som bol v Kyjeve od 24. februára 2022,“ povedal Jermak denníku New York Post po svojom odvolaní z konca novembra. S odkazom na to, že stál verne po boku Zelenského od začiatku ruskej invázie. Zdôraznil však, že nechce prezidentovi spôsobiť žiadne problémy, a tak radšej odchádza na front.

Ako a kedy sa chce zapojiť do diania na frontovej línii s Rusmi, však dlhoročný šéf prezidentskej kancelárie neprezradil. Velitelia niektorých jednotiek už avizovali, že by ho pokojne uvítali ako radového vojaka v zákopoch. Či by bol ochotný zaplatiť až takúto vysokú cenu za to, aby voči nemu nevzniesli možné obvinenia z korupcie, nevedno. Namiesto toho sa šíria zvesti o tom, že vraj už balí kufre a pripravuje sa na odchod za hranice.

Jeden ťažký kaliber ukrajinskej politiky teda odchádza zo svetiel reflektorov. No druhý, azda potenciálne ešte ťažší, možno práve prichádza na scénu.

Najvyšší trest sa v Bangladéši stále vykonáva výhradne obesením. Miestne súdy každoročne vynesú stovky takýchto verdiktov, hoci reálne prebehne maximálne niekoľko popráv za rok. V cele smrti preto aktuálne čaká asi 2 400 odsúdencov.

Dlhoročná neohrozená suverénka miestnej politiky sa nemôže proti rozsudku ani odvolať. Musela by sa totiž dobrovoľne vrátiť z indického exilu, kam sa uchýlila po vlaňajšom zosadení. To sa však tak skoro určite nestane.

Bangladéšania preto zrejme nejasali zo samotnej, veľmi nereálnej vízie popravy expremiérky, ktorá v novembri dostala špagát za zločiny proti ľudskosti. Ich radosť vyvolali skôr nádeje na definitívny koniec jednej, nie príliš veselej epochy a nádeje na nový reštart celej krajiny.

Tieto euforické pocity však zďaleka nezdieľalo všetkých vyše 171 miliónov obyvateľov ôsmej najľudnatejšej krajiny sveta. Mnohí vnímali verdikt len ako politickú pomstu političke, ktorá stála na čele vlády dlhých 15 rokov. Iní vyjadrovali obavy, že budúcnosť nemusí byť až taká svetlá, ako si ju kreslia optimisti.

Poľskí bezpečnostní experti bijú na poplach už celé mesiace. Hybridný tlak na krajinu sa podľa nich stupňuje na úroveň, ktorá evokuje doby predchádzajúce vojnovým konfliktom. Ich obavy z nových foriem diverzií sa žiaľ naozaj potvrdili 16. novembra. Dva koordinované pokusy o sabotáž na trati Varšava – Lublin, využívanej na dodávky pomoci Ukrajine, sa síce našťastie zaobišli bez zranení. Poškodenie trate aj vedenia na jednom z úsekov si však vyžiadalo núdzové zastavenie rýchlika so 475 pasažiermi.

Nabudúce by to však nemuselo prebehnúť tak hladko. Šéf generálneho štábu poľskej armády varuje, že dlhé jesenné a zimné noci predstavujú ideálnu pôdu pre Rusko, aby vo svojich sabotážnych aktivitách ešte pritvrdilo.

Vláda prísnych iránskych ajatolláhov v čiernych a bielych turbanoch prežila už celé desaťročia. Napriek tvrdým zahraničným sankciám, hospodárskemu úpadku, masívnej nespokojnosti vlastného obyvateľstva či otraseniu svojej medzinárodnej prestíže. A vždy navonok pôsobila ako nehybný oceľový monolit, schopný absorbovať akékoľvek tlaky a údery.

Podľa princípu preťaženej ťavy sa však bremeno postupne hromadí a hromadí, až kým, možno celkom nebadane, neprekročí kritickú hranicu.

V poslednom roku sa množia úvahy a špekulácie, že by sa iránska teokratická republika nemusela dožiť ani polstoročia svojho založenia, pripadajúceho na rok 2029. A podľa niektorých pozorovateľov by sa tou poslednou slamkou mohlo stať práve súčasné katastrofálne sucho.

S výnimkou futbalu sa však druhý najväčší štát Južnej Ameriky dostáva na stránky svetových médií hlavne pre svoje neustále ekonomické kalamity. Devastujúce krízy, ktoré už celé desaťročia nivočia kedysi jednu z najbohatších krajín sveta.

Začiatkom 20. storočia patrila medzi top desiatku štátov s najvyšším nominálnym HDP v prepočte na obyvateľa a mohla pokojne súperiť s Kanadou, Austráliou či Francúzskom (hoci už vtedy vykazovala isté známky zaostávania za modernými trendmi). Žiaden div, že pôsobila ako magnet na prisťahovalcov z chudobných oblastí Európy vrátane územia dnešného Slovenska. A po vojne aj pre početných nemeckých nacistov a ich prisluhovačov z rôznych národov. Opäť vrátane Slovenska.  

Argentína aj dnes zostáva druhou najväčšou juhoamerickou ekonomikou. V spomínanom ukazovateli HDP, ktorý je nutne veľmi zjednodušený a neodráža všetky aspekty reality, sa však globálne pohybuje okolo 70. miesta, okrem iných v spoločnosti ostrovných miništátov ako Nauru či Svätá Lucia. Že na tom Argentínci nie sú ekonomicky dobre, dlhodobo potvrdzujú aj mnohé ďalšie parametre. 

Je to obrovský paradox, pretože Argentína má zjavný potenciál byť bohatá. Nielen pre svoj názov, ktorý jej dali španielski moreplavci vo viere, že je bájnym eldorádom prekypujúcim náleziskami striebra. A hoci sa tam striebro naozaj ťaží, ich nádeje sa ani zďaleka nenaplnili.

Argentína namiesto toho disponuje obrovskými plochami poľnohospodárskej pôdy a zdrojmi pitnej vody, vďaka čomu je významným exportérom hovädziny či pšenice. To isté platí aj pre veľké ložiská lítia, ako aj bridlicového plynu a ropy. Nezanedbateľným kapitálom je aj vysoká úroveň vzdelanosti relatívne malej populácie.

Miesto prosperity však z Buenos Aires dlhodobo prichádzajú len chýry o rekordnej inflácii a dlhoch, opakovaných bankrotoch a kolapse miestnej meny a odleve kapitálu. Kde to teda celé viazne a kedy sa to vlastne pokazilo?

Nie každému sa pri čítaní pôvodných Trumpových 28 bodov chcelo pospevovať Lipovu hitovku o báječnom pláne. Maximálne tak ďalšie pokračovanie jej textu o dome postavenom hore dnom.

Mnohým sa namiesto toho v mysli prehrával pohrebný pochod s názvom „Nový Mníchov“ alebo „Nová Jalta“. Teda čierne spomienky na to, ako západní Spojenci opakovane ponechali svojmu osudu svojich stredo- a východoeurópskych spojencov.

Niektorí dokonca vôbec neverili, že je text Trumpovho plánu, ktorý sa šíril po internete, vôbec ozajstný. A považovali ho iba za dezinformačnú hru tajných služieb, čo podľa nich dokazovali zjavné rusizmy nasvedčujúce možnému prekladu celých pasáží z ruštiny.

Trumpov pôvodne medializovaný plán, do veľkej miery vychádzajúci k ústrety maximalistickým požiadavkám Moskvy, je však naozaj pravý. A veľmi sa pozdáva Vladimirovi Putinovi, podľa ktorého by sa mohol stať základom ukončenia vojny.

Na svete je však medzičasom už aj updatovaná verzia plánu, tá však v Kremli zjavne budí oveľa menšiu eufóriu.

Rok s osmičkou na konci zjavne odkazuje na termín ďalších prezidentských volieb v USA. Za bežných okolností by sa to považovalo za jasné zatrúbenie bojovej poľnice: za skoré ohlásenie novej kandidatúry a štart volebnej kampane.

Až na jeden detail. Donald Trump už za prezidenta opäť kandidovať nemôže. Čo má teda znamenať komédia s volebnou šiltovkou a opakovane vypúšťané balóniky o jeho treťom pobyte v Bielom dome?

Touto taktikou sa Rusi snažia definitívne rozhodnúť mnohomesačnú krutú bitku o Pokrovsk. O kopu trosiek, ktorá bola kedysi dôležitým banským mestom a železničným uzlom. Ruským kolesám v posledných týždňoch výdatne pomáha dážď a hustá hmla, ktoré zahalili donbaské bojiská v priebehu októbra a novembra. A značne zakalili oči hliadkujúcich ukrajinských dronov.

Na mopedy a svojpomocne „vytuningované“ bojové kabriolety ani pri najlepšej snahe nemožno naložiť stovky či tisíce vojakov. To však ani netreba. Občas sa dokáže cez líniu bojov dostať aj početnejšia kolóna, inokedy zas celý bizarný konvoj anihiluje ukrajinská paľba.

No pre potreby ofenzívy celkom postačia aj malé skupinky výhercov ruskej rulety.

Taliani, ktorí boli celé desaťročia považovaní za stelesnenie politického chaosu, prežívajú nebývalé obdobie stability. Nálepka chorého muža Európy nateraz pre zmenu „prischla“ Francúzom, pod už značne polámanou taktovou dosluhujúceho Emmanuela Macrona.

V Taliansku sa od druhej svetovej vojny vystriedalo už skoro 70 vlád s priemernou životnosťou len niečo vyše jedného roka. Premiérka Giorgia Meloniová teraz vládne v Ríme už viac ako tri roky a je na najlepšej ceste k tomu, aby so svojou pravicovou koalíciou dovládla až do konca päťročného volebného obdobia. 

Už len to je na talianske pomery enormný úspech. K tomu sa pripája pomerne dobre „nakopnutý“ ekonomický motor: veľký štátny dlh sa po dlhom čase aspoň mierne znižuje, napriek skromnému rastu pribúdajú státisíce pracovných miest a rastie dôvera finančných trhov a investorov.

Meloniovej koalícia sa stala treťou najdlhšie fungujúcou talianskou vládou. Pred ňou je už len Berlusconi

Francúzi sa dlho pýšili efektivitou svojho poloprezidentského systému, no teraz môžu Talianom iba ticho závidieť. Obrovské zadlženie stále narastá a postupne sa nabaľuje na taliansku úroveň, zatiaľ čo úverová spoľahlivosť krajiny padá. A roztrieštený a ochromený parlament nie je schopný dohodnúť sa na potrebných reformách a škrtoch.

Politicky izolovaný Macron, atakovaný sprava i zľava, už nedokáže presadiť prakticky nič. A tobôž nie zastaviť, alebo aspoň spomaliť súčasný rozvrat. Nepomáha ani striedanie premiérov ako na bežiacom páse: aj ten súčasný piaty už za necelé dva mesiace vo funkcii stihol podať jednu demisiu.

Šéf Elyzejského paláca si napokon bude môcť blahoželať, ak to nejako dotiahne do riadneho konca svojho mandátu. Ďalšie prezidentské voľby však budú až na jar 2027, takže Francúzsko zrejme čaká ešte asi rok a pol bezvýchodiskového trápenia. S veľmi neistou víziou toho, čo bude nasledovať.

Nesporným faktom je však skutočnosť, že Slovákom bol prvý Austrálčan. Krajina protinožcov zaviedla vlastné občianstvo v januári 1949. A ako prvému ho udelila rodákovi z oravskej Habovky Jánovi Jandurovi Pučekovi. Na zachovaných fotografiách je zachytený v elegantnom obleku, kravate a s moderným krátkym účesom, bez jánošíkovských vylepšení.

Prvý oficiálne naturalizovaný Austrálčan Jandura snáď ani nemohol mať austrálskejšie povolanie: živil sa získavaním oleja z eukalyptovníkov, na čom sa mu napokon aj podarilo zbohatnúť a stať sa rešpektovaným podnikateľom.

Slovák v austrálskom buši nie je len náhodnou kuriozitou. Austrália je krajinou, ktorej fundamenty spočívajú na migrácii doslova z celého sveta. Aj dnes má vyše 30 percent Austrálčanov miesto narodenia niekde v zahraničí a takmer polovica sa môže pochváliť aspoň jedným rodičom narodeným v zámorí. Pôvodní obyvatelia najmenšieho svetadielu tvoria len necelé štyri percentá populácie, zatiaľ čo v austrálskych domácnostiach sa okrem dominantnej angličtiny hovorí asi 300 rôznymi jazykmi.

V posledných desaťročiach sa však veci začínajú meniť i v Austrálii. Zahraničné médiá opakovane prinášajú správy o zavádzaní reštriktívnych antimigračných politík či problematickom zaobchádzaní s nelegálnymi prisťahovalcami. Len nedávno obletela svet správa, že Austrálčania začali „exportovať“ nepohodlných cudzincov, ktorí nemajú šancu na priznanie azylu, na odľahlý tichomorský atol Nauru.

„Veci však často vyzerajú ináč z diaľky než pri pohľade zblízka,“ upozornil pre HN Peter Hughes, rešpektovaný expert na migráciu z Austrálskej národnej univerzity v Canberre.

Súdiac podľa nijako neskrývanej ambície zaradiť sa do prestížneho klubu nobelistov, vidí Trump samého seba v prvom rade ako veľkého obnoviteľa mieru. Vopred hrozil, že ak mu Nórsky Nobelov výbor cenu neudelí už tento rok, bude to považovať za urážku celých Spojených štátov.

Či v ňom napokon prevážil pocit ohrdnutia alebo nádej na budúcoročnú Nobelovu medailu, nevedno. Biely dom zdôraznil, že prezident bude (aj napriek vraj spolitizovanému rozhodnutiu o tohtoročnej laureátke) ďalej uzatvárať mierové dohody, ukončovať vojny a zachraňovať ľudské životy. „Má srdce humanistu a nikdy nebude nikto ako on, kto by dokázal silou svojej vôle aj hory prenášať,“ zdôraznil Trumpov hlavný komunikačný stratég Steven Cheung.

Pax Trumpiana

Stať sa môže ešte všeličo, ale druhé funkčné obdobie Donalda Trumpa by malo byť aj jeho posledným. Už v jeho samom úvode slávnostne predznamenal, že chce ostať v pamäti celého ľudstva ako apoštol mieru.

Treba uznať, že Trump na tom naozaj tvrdo „maká“. Na zozname svojich zmierovateľských úspechov si okrem prímeria v Gaze odškrtáva aj snahy o urovnávanie sporov: medzi Arménskom a Azerbajdžanom, Indiou a Pakistanom, Kambodžou a Thajskom, Egyptom a Etiópiou alebo Srbskom a Kosovom. Nehľadiac na nevierohodnosť tvrdení o koncoch niektorých z týchto konfliktov, Trumpov mier občas trochu chutí aj po pušnom prachu.