Utorok, osem hodín 38 minút ráno. Z bratislavskej hlavnej stanice sa rozbieha vlak. Smer Viedeň. Sedíme v jednom z vagónov a zaznamenávame prvý postreh: plánovaný čas odchodu sa prekrýva na minútu presne s časom na hodinkách. To sa na našich železniciach nezaraďuje práve medzi Božie prikázania.
Slovenčinu sa nám nedarí začuť, v poloprázdnej súprave zaznie podchvíľou len nemecký jazyk. Našinci, ktorí do rakúskej metropoly trielia za prácou, aby sa dostali k plnším peňaženkám než v domovine, už pravdepodobne zarezávajú na svojich pracoviskách.
Konečne začujeme rodnú reč. „Cestovné lístky, prosím,“ sprievodca nám ich skontroluje a viac ho už počas celej cesty neuvidíme. Vo vagóne je čisto a pohodlne, čo v krajine pod Tatrami nie je zakaždým železným pravidlom.
Po zastávke v hraničnej Devínskej Novej Vsi nasleduje už rakúsky Marchegg. Sledujeme popri trati okolie aj železničné budovy. Všetko sa javí pedantne upravené. Parkoviská pri staniciach síce nezívajú prázdnotou, no bez problémov by pohltili ďalšie autá. Nuž čo, susedova tráva sa javí vždy zelenšia.
Víkendový piknik
Pomyselne zatvárame viečka a mažeme z pamäti cieľ našej cesty. Otvárame ich až na Wien Hauptbahnhof. Akoby sme sa ocitli na modernom letisku, a nie na železničnej stanici. Rozľahlá staničná hala neposkytuje možnosti na tlačenicu, ktorá tu ostatne ani nemôže vzniknúť. Pri pokladniciach sa netvoria rady, vo vedľajšom zákutí sa nachádza dostatočný počet automatov na...
Zostáva vám 85% na dočítanie.