Dovolenkový ošiaľ naberá na obrátkach. Cestovné kancelárie hlásajú, že Slováci v čoraz väčšej miere uprednostňujú rodnú domovinu pred zahraničím. Počas svojich potuliek po krajine pod Tatrami isto naďabia aj na niečo, čo na svojom štíte nesie značku NKP. Na vysvetlenie: skratka označuje národnú kultúrnu pamiatku, teda mala by spĺňať hneď tri kritériá: národná, kultúrna ešte aj – pamiatka. Vec hodná cti, hrdosti i obdivu.
Na mnohých miestach však zostanú sklamaní. Pravda, ak nie sú zarytými fanúšikmi katastrofickej turistiky. My tiež nepatríme do ich fanklubu, no napriek tomu sme navštívili viacero takýchto pamiatok. Všetky so silným príbehom a osudom, ktorý ho tisne ku skorému zániku. Dúfajme, že sa tak nestane.
Kto by už nepoznal knihu Jar Adely Ostrolúckej od Ľuda Zúbka? Ak by producenti rozhodli sfilmovať ju, mali by isto navštíviť aj kaštieľ v Ostrej Lúke, no my im odporúčame radšej točiť v ateliéroch, aby náhodou na nich nespadla strecha. Kaštieľ v Dolnej Mičinej by im mohol poslúžiť ako letné prezidentské sídlo. Žiaľ, i tu z bezpečnostných dôvodov odporúčame ateliéry.
Medený Hámor v Banskej Bystrici bol až donedávna takpovediac tabula rasa. Pritom už padli aj úvahy o jeho zápise do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. O jeho „znovuobjavenie“ sa zaslúžili dvaja mladí aktivisti. Jedným z nich je Natália Michalová, ktorá nám so zanietením povedala: „Keď sa budeme len pasívne pozerať, tak sa nič nestane. Môžeme pamiatku zachrániť, alebo zavrieme oči a v televízii si pustíme Farmu.“
Ústredný zoznam pamiatkového fondu eviduje presne 9 964 nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok. No nielen suché čísla sprevádzajú našu analytickú stranu. Kľúčovú rolu tu hrá ľudský faktor v podobe nejedného majiteľa národnej kultúrnej pamiatky. „Niektorí sa uchyľujú k špekulatívnym prevodom majetku na iné osoby, aby sa v medzičase, keď môže úrad zakročiť, zbavili zodpovednosti. Noví vlastníci argumentujú, že ho už nadobudli v zlom stavebno-technickom stave,“ dozvedeli sme sa od generálnej riaditeľky Pamiatkového úradu SR Kataríny Kosovej.
Štát by mohol previnilcov trestať pokutami. Nespráva sa však ako zlý policajt, čo vás zinkasuje aj za nenafúknutú rezervu. V minulom roku uložil pokuty v celkovej sume ani nie stotisíc eur. Ani vyvlastňovanie vo verejnom záujme nie je na programe dňa. Naposledy ho štát využil v roku 2009, a to pri kúpe lokomobily, a ako všetci dobre vieme, parné stroje sa medzi nehnuteľné pamiatky nezaraďujú.
„Na Slovensku jestvuje skupina ľudí, ktorí majú moc a peniaze, a myslia si, že s nimi prichádza aj rozum,“ nešetrí podnikateľov ani politikov Pavel Gregor v rozhovore pre HN. Tento architekt je tiež prezidentom slovenskej pobočky Medzinárodnej rady pre pamiatky a sídla – ICOMOS, fungujúcej pod patronátom UNESCO. K pamiatkam teda má čo povedať. Hoci smutne konštatuje, že „nie sme právnym štátom“, nedá sa mu ubrať riadna dávka optimizmu, pretože: „Ľudia pamiatky začínajú chápať. V tomto smere som veľmi pozitívny.“
Nadšenie neopúšťa ani Natalliu Makovik, hoci v úplne inom smere. Jej príbeh znie miestami až neuveriteľne. Ruska, ktorá sa riadením osudu dostala do Bieloruska, odkiaľ musela emigrovať pre obvinenie KGB z organizovania teroristického útoku na ruského prezidenta Vladimira Putina, utiekla do Českej republiky. A tu si plní svoj sen. Stala sa realitnou maklérkou a ponúka historické objekty. Rusom. Dočítate sa v dnešnom Focuse v článku pod názvom Princezná bez ružových snov predáva zámky.
Partia, ktorá si hovorí „mäkká“ sila, žiadne zámky nevyhľadáva. Putuje po Slovenku a mapuje iné zastrčené pamiatky – industriálne. Trojica mladíkov nemá z toho ani cent, aspoň tak tvrdia. Stvorili si vlastné združenie Čierne diery. „Robíme to, čo nás baví, a tak nemáme ani výčitky svedomia z toho, že nám nič nezostáva,“ konštatuje jeden z členov Martin Lipták.
Prajeme vám príjemné a predovšetkým užitočné čítanie.
