Druhá svetová vojna je pre mnohých len históriou, hoci ešte naši starí rodičia ju prežívali na vlastnej koži. Pozrite sa na ňu očami detí. Ako ju prežíval, vyrozpráva Štefan Mrázik.
Vojna nie je čiernobiela. A spomienky na ňu bývajú rovnako bolestné ako úsmevné. Najmä ak máte deväť rokov. Presne toľko mal na konci najväčšieho konfliktu minulého storočia Štefan Mrázik. „Bývali sme v domčeku neďaleko fary, kde si nemecká posádka urobila veliteľstvo. Farárovi nechali len jednu kanceláriu, tam mal úrad, a zvyšok zabrali,“ rozhovorí sa rodený Soblahovčan.
Dedinku neďaleko Trenčína si vyhliadli aj zo strategických dôvodov a obohnali ju sieťou zákopov. „Všetci práceschopní chlapi, aj môj otec, museli ísť kopať. Naverbovali aj mužov z okolitých dedín, z Mníchovej Lehoty, Kubrice, Kubrej či Trenčianskej Teplej, každý dostal určitý úsek a musel pomáhať. Budovali sa zákopy, guľometné hniezda a celkovo sa zabezpečovalo okolie.“
Ako deti ich však viac ako zákopy priťahovali kone. „V každom dome ubytovali nejakého nemeckého vojaka. Ten náš sa volal André, teda ako Ondrej, a mal na starosti kone, ktoré ťahali niektoré ťažké zbrane,“ vysvetľuje. „Boli to vojnové zvieratá, vychudnuté až na kosť. Nemci preto kúpili od lesníka, ktorý býval asi štyri kilometre nad dedinou, stohy sena a ďateliny.
A keď sa Andrému nechcelo, nechal nás, aby sme ich išli nakŕmiť a napojiť.“ Pre chlapcov ohromný zážitok – môcť sa s asi jedenástimi koňmi prebehnúť na pašu a späť. „Môj otec vtedy robil v práčovni v Merine, bývalej Tibergienke v Trenčíne, odkiaľ nosil fabrické špagáty. Z tých sme si robili také kurtne – niečo ako sedlá s postrojom, lebo koníky mali veľmi kostnaté chrbty a my sme mali úplne otlačené zadky,“ smeje sa.
Štefan Mrázik v čase 2. svetovej vojny a dnes. Snímky: archív Štefana Mrázika
Hitler, Stalin, alles kaputt!
Nemec v dome zvyčajne neveštil nič dobré, no Štefan Mrázik nespomína na Andrého v zlom. „Bol taký rodinný typ, v dedine neďaleko Drážďan mal dom a blízkych, niekedy nám ukazoval ich fotky. A ja som mu chodieval po obed.“ Vojaci mali totiž zakázané brať jedlo od miestnych. Najmä z bezpečnostných dôvodov.
„V Konzume v strede dediny mali poľnú kuchyňu a tam si chodili po prídel. Keď nešiel André, dal mi jeho ešus a ja som bol po jeho porciu,“ vysvetľuje. Jedálniček nemeckých vojakov vraj väčšinou tvorilo konské mäso. „Robili rôzne guláše a k tomu knedle alebo chlieb. Navrch vždy dali niečo ako šípkový lekvár alebo zavárané ovocie,“ hovorí. A práve táto sladká „mlsota“ bývala pre malého Števka odmenou. „Zvyšok putoval prascom, pretože naša mama vždy navarila aj pre Andrého.“
Práve po jednom spoločnom obede sa odohrala scéna, ktorá aj dnes vháňa Štefanovi do očí slzy. „André dostal list a keď ho otvoril, zostal ako obarený,“ spomína. „Držal v rukách fotky svojej rodiny a plakal. A my s ním. Ukazoval nám tie obrázky a hovorí, ja už nemám nič.“
Všetci jeho blízki zahynuli pri veľkom bombardovaní Drážďan vo februári 1945. „Potom sa zrazu prudko postavil a vytasil ostrý bodák, čo mal pri sebe. Myslel som si, že sa vari zabije. Skríkol: Hitler, Stalin, alles kaputt! a rozpáral si vojenský kabát odvrchu až dole.“
Mať svojho Nemca aj partizána
Ak sa na Slovensku traduje, že každá rodina mala počas vojny svojho Nemca aj partizána, tak u Mrázikovcov to platilo stopercentne. Rovno pod nosom Andrého totiž behala aj malá Táňa – sestra ukrajinského partizána, ktorý bojoval v skupine Miloša Uhera na Javorine. „Bola asi o dva roky staršia odo mňa, spolu sme pásavali husi. Jej brat Siavuša robil spojku Uherovi a neskôr, keď ho zastrelili, aj novému veliteľovi skupiny Dibrovovi,“ vyratúva Štefan Mrázik.
Malú sestru ukryl medzi dedinčanov. Mimochodom, k partizánom utiekol aj brat jeho mamy. Ako to, že si ukrajinské dievčatko nikto nevšimol? „Bola nás kopa detí, takže sa medzi nami stratila. A nikto ju neprezradil,“ dôvodí.
VAŠA VOJNA V HN
Pomôžte nám spoznať vojnovú históriu Slovenska a dajte nám tip. Bojovali vaši predkovia na fronte alebo zažili prenasledovanie? Máte doma unikátne dobové fotografie, nahrávky či vojnový denník?
Pošlite nám ich na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript. a my váš príbeh zverejníme.
Dedina pomáhala partizánom, ako sa dalo. Podľa Štefanových slov používali dômyselný zlepšovák. „Gazdovia, čo mali vozy a kone, chodievali akože na drevo do lesa. Na voze mali vždy veľký bútľavý buk a doň ukrývali slaninu, cukor, zemiaky, chlieb a vôbec potraviny, ktoré vyzbierali medzi ľuďmi.“
Smrť v kameňolome
To sa však už vojna preklápala do posledných mesiacov a pomer síl sa začínal meniť. Ešte pred odsunom Nemcov sa chlapec stal svedkom udalosti, ktorá sa mu navždy vryla do pamäti. „Chodievali sme pásť husi na Zelničky. Hrali sme sa ako obyčajne mýto, keď do kameňolomu, ktorý bol kúsok povyše, zamierili tri veľké nákladné autá,“ spomína Štefan Mrázik.
Nenápadne sme sa prešmykli na vrch kopca a ukrytí v tráve sledovali dianie pod sebou. „Z áut povyháňali ľudí, potom vyšla popravná čata, jedna, druhá tretia. Nahnali ich do kameňolomu... a postrieľali ako také barany...“ zlomí sa mu opäť hlas. „Jedna Židovka chcela ochrániť dieťa, čo mala v náručí. Veliteľ čaty ho napichol na bodák a odhodil,“ opisuje hrôzostrašný obraz. „Viem, že som sa na druhý deň po tom zobudil s krikom. Mama sa ma pýtala, čo sa stalo a ja na to, že sa mi snívalo o tých ľuďoch. Tak ma všelijako tíšila a upokojovala, ale dodnes sa o tom veľmi, veľmi ťažko hovorí.“
Vši mu zachránili život
No Nemci museli zakrátko sami utekať. Blížil sa totiž front a s ním ruská presila. „Boli sme schovaní v takej pivnici neďaleko od domu, natlačení ako haringy. Mali sme tam nanosené jedlo a počúvali, ako svištia naokolo míny. Úplne rozmlátili strechu kostola, no nám sa, našťastie, nič nestalo,“ opisuje. A potom prišli Rusi.
„Najprv chodili po dome a zhľadúvali: kde je partizán, kde je fricko? Potom si políhali, kde sa len dalo. Boli strašne špinaví a na smrť unavení. Spali doslova po stojačky, alebo hocikde na dlážke. Keď som po nich behal, lebo som sa inak nevedel dostať z domu, vôbec nereagovali.“
S osloboditeľmi mali aj menšiu potýčku. Jeden z nich totiž od Štefanovho otca pýtal vodku. Nástojčivo. „Začal byť hrubý a dokonca otca fyzicky napádať. Vtedy sa postavil môj brat Rudo, inak vyslovený dobrák, a zrazil ho k zemi.“ Išiel sa tiež sťažovať k veliteľovi. „Ten vojaka sfackal, odobral mu zbraň a musel sa ísť ospravedlniť,“ spomína.
Drsné spôsoby videl Štefan Mrázik aj keď prišiel rozkaz pohnúť sa ďalej na Trenčín. „Veliteľ vojakov budil dosť nevyberane – kopancami. A bolo mu jedno, kam ich zasiahne. Potom dostali rum, najesť a odišli smerom na Brány.“ Ani jeden z nich neprežil. Museli totiž prejsť úsekom, kde boli priamo na muške nemeckému guľometnému hniezdu. „Prežil jediný. Tomu museli z boku vyoperovať celú guču vší, ktoré mal úplne zažraté do tela, takže zostal u nás. Ostatní všetci padli,“ hovorí.
Ceruzky a arašidové maslo
Front prešiel a na časy tesne po skončení má Štefan Mrázik napriek všeobecnému nedostatku skôr úsmevné spomienky. „Po odchode Rusov prišli dodávky UNRRA od Američanov. Boli tam čokolády, výborné konzervy s fazuľou či arašidové maslo. A prvýkrát v živote som videl ceruzku, ktorá mala na druhom konci gumu,“ smeje sa.
A ako vystrihnutá z filmu Obecná škola je aj posledná spomienka. „Nemci mali nad Soblahovom sklady a keď odišli, chodili sme tam rabovať.“ Čo? Zbrane – guľomety, pušky, náboje. „Nad cintorínom bola kaplnka, tú sme si otvorili zboku a pod katedru, z ktorej kázal farár, sme ich poskrývali. A potom si chodili z času na čas s bratmi zastrieľať.“