Čo vaša kniha prináša nové v súvislosti so samotným útokom?

Požiadal som lekárov a historikov, ktorí sa zaoberajú dejinami lekárskej vedy v ére nacizmu, aby opísali povahu Heydrichovho zranenia, jeho operáciu i neúspešné liečenie. A im sa podarilo vyvrátiť domnienky, že Heydrichovo zranenie nebolo spoľahlivo smrteľné alebo že jeho ošetrenie prebiehalo diletantsky, rovnako ako báchorku o tom, že sami Nemci liečili Heydricha úmyselne tak, aby sa neuzdravil. Objavom MUDr. Milana Nováka a historika doktora Michala Šimůnka je aj to, že kovová častica, ktorá Heydrichovi prenikla do brušnej dutiny, pochádzala priamo z mosadznej roznetky ručnej bomby vrhnutej Janom Kubišom a nebola teda kusom plechu vytrhnutým explóziou z automobilu.

Môžete opísať, čo teda Heydricha zranilo?

Bola to deformovaná mosadzná roznetka, ktorá preletela čalúnením jeho sedadla v kabriolete. Zničila mu slezinu a do brušnej dutiny zaniesla výplň z čalúnenia. Lenže tú netvorilo konské vlásie, ako sa vždy predpokladalo, ale sušená morská tráva. Brušnú dutinu nemohli chirurgovia vyčistiť bezo zvyšku, čo znamenalo infekciu a neodvratnú smrť.

    

Bezprostredne po atentáte Nemci verejnosť zastrašovali vykonávanými popravami, po polroku však už pomocníkov parašutistov likvidovali v podstate tajne. Môžete vysvetliť, prečo?

Po 27. máji rozbehli Nemci veľmi premyslenú, a myslím si, že i pre dnešok nie celkom zastaranú, výhražnú propagandistickú kampaň, keď takmer každodenne vyhlasovali mená celých rodín, ktoré postrieľali. Už v prvom vystúpení kolaboranta Emanuela Moravca (protektorátny minister školstva a osvety, pozn. red.) zakotvili, že keď nebudú, povedané jeho slovami, „vrahovia obergruppenführera“ chytení, hrozí českému národu vyhladenie. Genocídou hrozili najprv v náznakoch, postupne však strácali nervy a Moravcovými ústami i usilovnosťou kolaborantských novinárov sa otvorene vyhrážali fyzickou likvidáciou celého národa.   

Necelých osem rokov po vzniku republiky stojí na jej čele už ôsma vláda a nádej, že bude konečne stabilná, nie je veľká. Ide totiž opäť o úradnícky kabinet. Ani hospodárske pomery nedávajú veľa dôvodov na optimizmus. Ekonomika sa síce po povojnových otrasoch konečne pomaly stabilizuje, mnohé regióny však stále zápasia s nezamestnanosťou a sociálnym napätím.

Vo verejnosti rastie neistota a obavy z ďalšieho vývoja. Živia ich aj fámy o možnom štátnom prevrate, ktoré sa čoraz častejšie spájajú s menom jedného muža – Radolu Gajdu.

Charizmatický generál je totiž prakticky prvým mužom v Hlavnom štábe československej brannej moci. Je jasné, že ak by sa niektorá politická skupina pokúsila o puč, rozhodujúcu úlohu by musela zohrať armáda.

Túto tézu podporil nedávno aj článok v sociálnodemokratickom denníku Nová svoboda. Mal názov Hledá se generál a naznačoval, že prevrat chystajú fašisti a hľadajú vodcu, ktorým by mal byť vojak.

„Generál Gajda odišiel v týchto dňoch na mimoriadnu dovolenku a nie je známe, ako dlho potrvá,“ informujú 9. júla 1926 Lidové noviny. A keď o tri dni neskôr spresnia, že nešlo o dovolenku na vlastnú žiadosť, ale o opatrenie nariadené ministrom obrany, a navyše poznamenajú, že minister na to musel mať určite vážny dôvod, verejnosť dostáva nový impulz na špekulácie.   

Aj ja som vďačný ako mach v daždi, že som mohol byť súčasťou trampského hnutia, ktoré sa pred viac ako sto rokmi zrodilo tu, v strede Európy, a za tie roky ovplyvnilo milióny Čechov a Slovákov. Nešlo len o vplyv na bežný život, ale o celkom zásadný sociokultúrny fenomén, ktorý sa nezmazateľne zapísal do architektúry, literatúry, výchovy, športu, výtvarného umenia, filmu a, samozrejme, hudby. 

A nemusí ísť priamo o trampské piesne bratov Ryvolovcov či Wabiho Daňka alebo o folk bratov Nedvědovcov a Žalmana, z tejto liahne vyšli aj muzikanti ďalších žánrov, od Karla Gotta po Davida Kollera. Alebo umelci ako maliar Zdeněk Burian. Tí všetci v mladosti trampovali.

Aj my sme ako chlapci začínali v Zapomenutém údolí, ktoré sa ťahalo pozdĺž Křešického potoka od Drahňovických mokradí až k rieke Sázave. Nielenže tu stáli a stále stoja výborne zachované zruby patriace do osady Kanada, z ktorých sú dnes v podstate chaty, ale boli tu aj dve-tri nocľahárne, kde mohol zadarmo zložiť hlavu každý, kto sa túlal okolo. 

   

Neskôr sme si dokonca postavili vlastný zrub v posázavskom Údolí raků neďaleko Číhošte, kde je údajne stred republiky. Všetko toto odvial čas, táboriská aj zruby zanikli a zostali len spomienky.    

Španielsky architekt a katalánsky vizionár Antoni Gaudí i Cornet uzrel svetlo sveta v roku 1852 ako piate dieťa v rodine kovotepca Francesca Gaudího i Serru a jeho manželky Antonie Cornetovej i Bertranovej v prístavnom mestečku Reus neďaleko Barcelony. Pokrstený bol deň po narodení v kostole Sant Pere. 

Jeho detstvo nebolo šťastné. Okrem toho, že bol často chorý a po pľúcnej infekcii sa uňho vyvinula reumatoidná artritída, v dôsledku ktorej občas nemohol ani chodiť, mu postupne zomreli matka, brat a napokon aj sestra, ktorá po sebe zanechala malé dievčatko. Školskú dochádzku začal na obecnej škole Rafaela Palaua, ale v rokoch 1863 – 1868 už sedel v laviciach cirkevnej ustanovizne Colegio de los Padres Escolapios. 

Patril medzi priemerných žiakov. Nikomu by ani na um nezišlo, že sa z neho stane geniálny staviteľ, architekt, maliar a sochár.

Osudová Barcelona

Jeden z mnohých prívlastkov označuje Gaudího za najkatalánskejšieho zo všetkých Kataláncov. Jeho stavby dotvárajú tvár Barcelony ako drahokamy. Je nemožné ich prehliadnuť a nemožno si ich ani pomýliť s dielom žiadneho iného autora.

   

Gaudího netuctový pohľad na architektúru sa sformoval už v ranom veku. Prírodu odmalička vnímal ako dokonalý systém so zákonmi poriadku. Nachádzal v nej originálnu krásu.    

V autobiografii Moja tridsaťročná vojna sa to snažil vysvetliť. „Leták s oznámením kapitulácie som prvýkrát uvidel v polovici októbra,“ opisuje v knihe situáciu, keď na sklonku roku 1945 narazil s kolegami na skupinu filipínskych domorodcov. 

„Tí zahodili mačety, odhodili na mieste leták a utiekli. Stálo na ňom: ‘Zostúpte z hôr, 15. augusta sa skončila vojna.‘ Ani jeden z nás tomu neuveril, pretože krátko predtým išla iná skupina na poľovačku a stretla sa s nepriateľskou hliadkou, ktorá po nich okamžite spustila paľbu. Ak sa vojna skončila, prečo po nich strieľali? Nie,...

Platí to aj o voľbách do Národného zhromaždenia, ktoré sa konajú poslednú májovú nedeľu a v ktorých komunisti nenechávajú nič na náhodu. Vedia, že ich podpora nie je taká ako deklarujú, preto ich líder a premiér Klement Gottwald presadzuje, aby voliči neodovzdávali hlas samostatne politickým stranám, ale „jednotnej kandidátke Národného frontu“. V tej hrá prím práve KSČ a zvyšok tvoria strany, ktoré si podriadila.

Alternatíva neexistuje, nesúhlas sa dá vyjadriť len bielym lístkom alebo neúčasťou. Kampaň však takýchto voličov už vopred nálepkuje ako nepriateľov a reakcionárov. Voľby sa tak menia na frašku: pri účasti takmer 93 percent získava jednotná kandidátka bezmála 87 percent hlasov. Kto dúfal v zvrat, zažíva sklamanie.

Zraky demokraticky zmýšľajúcich ľudí sa teraz upierajú na poslednú legitímnu inštanciu, prezidenta Edvarda Beneša. Ten už tri mesiace neúraduje na Hrade a verejne nevystupuje. Ozýva sa až listom, ktorý 2. júna 1948 adresuje Gottwaldovi. Režim ho však zverejňuje až o päť dní neskôr. Je to totiž list abdikačný.

„Dňa 4. mája som Vám oznámil svoj úmysel rezignovať na prezidentskú funkciu. Odvolávajúc sa na náš rozhovor, prosím Vás, aby ste oznámili Národnému zhromaždeniu moje rozhodnutie. Ďakujem mu za jeho dôveru, ďakujem za dôveru a lásku ľudu, ktorá mi bola vždy nesmiernou posilou a ktorú som sa snažil nesklamať,“ stojí v ňom.   

Osem mesiacov po kapitulácii Japonska upieral svet zrak najmä na Norimberg. Kým v Nemecku už pol roka súdili nacistických vojnových zločincov, na Ďalekom východe sa k zúčtovaniu iba schyľovalo.

Snaha o nastolenie spravodlivosti a vysporiadanie sa so zločinmi minulosti vyústila do procesu s hlavnými architektmi tichomorskej vojny. Jeho dejiskom sa stalo Tokio, presnejšie budova ministerstva vojny, niekdajšie centrum japonského militarizmu.

Keď sa 3. mája 1946 začalo prvé pojednávanie, pred súd sa postavilo 28 bývalých popredných predstaviteľov štátu a armády. Čelili obžalobe zo zločinov proti mieru, proti ľudskosti a za vojnové zločiny, ktoré sprevádzali japonskú expanziu naprieč celou Áziou.

Cieľom tribunálu však nebolo iba vynesenie rozsudkov, mal tiež zdokumentovať históriu a podoby agresie a definovať osobnú zodpovednosť lídrov za vojnové besnenie. Zároveň mal urobiť bodku za érou, v ktorej hrubá sila stála nad medzinárodným právom.   

Vedúci zmeny Alexander Akimov sa snaží byť pokojný, hoci skúška bezpečnosti turbogenerátora neprebieha ideálne. Chce ju prerušiť, jeho nadriadený, zástupca hlavného inžiniera Anatolij Ďatlov, však tvrdošijne trvá na tom, že v teste treba pokračovať. 

Výkon reaktora prudko klesol. Treba ho stabilizovať, a tak obsluha aktivuje tlačidlo havarijného odstavenia. Má fungovať ako poistka, lenže...

Presne o jednej hodine, 23. minúte a 44. sekunde miestneho času otrasie štvrtým blokom mohutná explózia. Strecha reaktorovej haly prestáva existovať a do nočnej oblohy vyráža stĺp ohňa, trosiek a rádioaktívneho prachu. V riadiacej sále nastáva chaos a Ďatlov stále odmieta prijať realitu.

„Reaktor je v poriadku, vybuchla nádrž núdzového chladenia,“ je presvedčený a posiela operátorov, aby ručne otvorili ventily a čerpali vodu do reaktora. Ten je však už v tejto chvíli v troskách a hasiči bojujú s plameňmi.

Hoci dozimetre všade v okolí ukazujú abnormálne hodnoty, riaditeľ elektrárne Viktor Brjuchanov oznamuje nadriadeným orgánom, že došlo k vážnej nehode, no úroveň radiácie je pod kontrolou. Ubiehajú drahocenné minúty, kompetentní kopia chybu na chybu, v objekte zomierajú prví ľudia a desiatky ďalších sú vystavené prudkému ožiareniu.   

V roku 1868 cisár František Jozef ustanovil trojročnú všeobecnú brannú povinnosť. Po vzniku prvej republiky bol v roku 1920 prijatý zákon na dvojročnú prezenčnú službu. Ako sa dospelo k základnej vojenskej službe, akú poznáme z nedávnej minulosti?

Branný zákon z roku 1920 ste povedali správne, ale ešte predtým, než bol stanovený, to malo trochu inú históriu. V roku 1912 bola zavedená základná dvojročná služba v tej podobe, ako ju poznáme dnes. U špeciálnych vojsk bola trojročná a u námorníctva to boli štyri roky. Zároveň boli zavedené dva nástupné termíny: 1. apríl a 1. október. V roku 1920 sa však spočiatku uvažovalo o miličnom systéme.

Čiže by boli milície?

Presne tak. Ale po neblahých skúsenostiach s našimi susedmi – Maďarmi a Poliakmi – bola v roku 1920 dĺžka základnej služby stanovená na štrnásť mesiacov. O štyri roky neskôr ju navýšili na osemnásť mesiacov a v roku 1933 na dva roky.

Ovplyvnila toto navýšenie medzinárodná situácia, nacizmus v Nemecku a hrozba vojny?

Bezprostredne to súviselo so zhoršujúcou sa medzinárodnou situáciou v Európe po nástupe Hitlera a nacistov v Nemecku. Táto dvojročná služba trvala až do roku 1990, keď bola opäť skrátená na osemnásť mesiacov a súčasne bola zavedená aj možnosť civilnej služby. V roku 1993 bola základná vojenská služba skrátená na jeden rok a k jej definitívnemu ukončeniu na Slovensku došlo v roku 2005, u našich českých susedov sa to udialo o rok skôr.

   

Ako to fungovalo počas druhej svetovej vojny, ktorá trvala šesť rokov? Muži šli po dvoch rokoch do civilu alebo slúžili dlhšie? Veď keď je vojna, je vojna a zrejme sa neriešia nejaké termíny...

Máte pravdu. Vtedy je to takzvaná mimoriadna služba, takže sa slúži, dokedy je to potrebné. Samozrejme, muži boli prestriedaní, ale viac-menej slúžili podľa reálnych potrieb tej ktorej brannej sily.

Čo sa týka nástupu, za minulého režimu bol pre verejnosť citeľnejší najmä októbrový, keďže 6. októbra bol Deň Československej ľudovej armády na počesť Karpatsko-duklianskej operácie z roku 1944 a s tým spojené vojenské prehliadky a podobne.

Áno. Termíny boli k 1. aprílu a 1. októbru a potom spolupôsobili na vytváraní akejsi hierarchie medzi vojakmi základnej služby. Boli to polročáci, ročáci, potom mazáci, supráci. Tí, čo boli v prvom polroku, boli označovaní ako myši, zobáci, holuby...   

Keď si zadáte do internetového vyhľadávača meno Eugene Cernan, rýchlo narazíte na zaujímavý jav. České médiá ho označujú za Čecha, slovenské za Slováka. Pravda je o niečo pestrejšia – bol Američan, no s koreňmi, ktoré siahajú hlboko do strednej Európy. A keďže ide o posledného muža, ktorý kráčal po Mesiaci, niet divu, že si ho oba národy chcú aspoň symbolicky privlastniť. 

Cernanovi predkovia pochádzali z obce Bernartice v Čechách, no jeho starí rodičia boli rodákmi z Vysokej nad Kysucou.

Slovenský starý otec sa volal Štefan Čerňan a bol majiteľom viacerých polí a vodnej píly. Ani jedno z toho však nestačilo na plnohodnotný život, a preto sa osemnásťročný Štefan v roku 1900 rozhodol vycestovať do Ameriky, kde si našiel zamestnanie a nakoniec tam ostal žiť. 

   

Po troch rokoch za ním prišla aj jeho budúca manželka Anna, s ktorou mali syna Andrewa Georgeho Ten si v roku 1925 vzal za manželku Rozáliu Anne Cihlar, ktorá bola pôvodom z českej rodiny. V roku 1929 sa im narodila dcéra Dolores a 14. 3. 1934 syn Eugene Andrew.

Malá izba, veľký príbeh

Eugene bol chlapec plný energie. Už v posledných ročníkoch základnej školy sa snažil zarobiť si nejaké peniaze, doma ich totiž nikdy nebolo nazvyš. Predával noviny, vykupoval šrot a počas stredoškolského štúdia pracoval aj na čiastočný úväzok, cez víkend si zarábal nosením golfových palíc.    

Po tridsiatich rokoch pátrania po jeho osude musíte už letca a spisovateľa Antoine de Saint-Exupéryho poznať lepšie ako ktokoľvek iný. Aký bol?

Bol komunikatívny, zábavný, niekedy naopak mlčanlivý, zahĺbený do seba. Typ muža, ktorého neobyčajne vnímavé vnútro sa dokázalo prepojiť s chlapskou odvahou. Mal charizmu, vďaka ktorej priťahoval najmä ženy. Inšpirovali ho a on ich. Niektoré boli preňho schopné urobiť aj zdanlivo nemožné. Napríklad tajomná a bohatá aristokratka Nelly de Vogüé obdivovala Saint-Exupéryho natoľko, že mu dokonca kúpila lietadlo Caudron C.635 Simoun. S ním potom spisovateľ v roku 1938 štartoval na svoju osudovú misiu do Latinskej Ameriky, kde pri havárii takmer prišiel o život. Saint-Exupéry potreboval ženy asi ako živú vodu. Potreboval ich k životu. Potreboval ich k písaniu. Trochu by som ho v tomto smere prirovnal k nášmu Leošovi Janáčkovi – ten, keď tvoril svoje geniálne diela, musel sa permanentne zamilovávať.

Kto zásadne formoval jeho osobnosť?

Aj keď mal po matke aristokratický pôvod, nikdy sa nesprával povýšene. Odmietal deliť ľudí podľa pôvodu, bohatstva či postavenia. S miestnymi jednal ako rovný s rovnými. Je známe, že keď sa stal veliteľom letiska Cabo Juby v severnej Afrike, dokázal tu žiť v neuveriteľne skromných podmienkach. V chatrči, kde mal namiesto postele drevenú dosku a na nej slamník. Ako miestni domorodci. Tak ho vychovávala už jeho matka. Bola to ona, ktorá mala naňho a na ďalších jeho súrodencov rozhodujúci vplyv, obzvlášť po predčasnej smrti ich otca. Kultivovaná matka sa s deťmi veľa rozprávala, viedla ich k súdržnosti, k životnej pokore, k vzdelanosti. Antoine prežil nádherné detstvo vo svete lásky. Aj preto bol ako letec vyrovnaný, v potrebných chvíľach chladnokrvný; nestrácal pokoj. Bol to vlastne svojím spôsobom aj fatalista, pokorný pred silou Osudu. Dobre si uvedomoval, že Osud býva často silnejší ako najväčšia vôľa. To však neznamená, že by napríklad vo chvíľach nebezpečenstva, akých zažil naozaj veľa, len nečinne čakal, čo sa stane. Držal sa zásady, že je potrebné bojovať, kým to len ide. Ako tiež raz napísal: „Ak sa vám váš osud nepáči, neprijmite ho.“

   

Saint-Exupéry vyštudoval architektúru. Prečo vlastne, keď sa jej nikdy nevenoval?

Zúrila prvá svetová vojna a ako mnoho jeho kamarátov horel nedočkavosťou: túžil bojovať za Francúzsko. Jeho múdra matka sa pokúsila mladistvé nadšenie svojho syna trochu skrotiť, takže ho prinútila k tomu, aby skúsil štúdium námornej akadémie. Námorníctvo malo totiž v tejto vojne najmenšie straty. Antoine však neprešiel pri prijímacích skúškach. Nemal motiváciu, námorníctvo ho nelákalo. Potom sa vojna skončila a jeho sen, že pôjde bojovať za Francúzsko, bol tatam. V núdzi sa teda prihlásil na architektúru. Stal sa externým poslucháčom parížskej Akadémie výtvarných umení. Vydržal tu však iba pätnásť mesiacov. Chvíľu nevedel, čo ďalej, a potom mu našťastie prišiel povolávací rozkaz. Na vojnu už odchádza s cieľom, že sa stane letcom. Čo sa mu, ako vieme, podarilo.   

Je medzi nimi aj Thomas Howard. Na zápas vycestoval so 14-ročným synom Tommym, pre ktorého je to splnenie veľkého sna.

„Už aby sme išli,“ povie krátko po štvrť na tri popoludní otec, opúšťajú reštauráciu, v ktorej si dali obed a zamieria k blízkemu štadiónu. Na ulici Leppings Lane, ktorou sa vchádza na Západnú tribúnu (West terrace), vyhradenú pre fanúšikov Liverpoolu, narážajú na hradbu tiel. Pred turniketmi sa tlačia tisícky ľudí a dav postupuje slimačím tempom.

Howardovci sú dlho uväznení v lieviku pred úzkymi vchodmi a trvá im napokon asi pol hodinu, kým sa dostanú na tribúnu.

Približne v rovnakom čase sa Linda Howardová chystá doma v Runcorne s dvoma mladšími deťmi do kina. „Nechcela som Tommyho na ten zápas pustiť, ale tak veľmi sa naň tešil, že by mu zlomilo srdce, keby musel zostať doma. Neochotne som teda napokon súhlasila, aby išiel s otcom. Nemala som však dobrý pocit,“ bude spomínať po rokoch pre denník Liverpool Echo. 

Je sobota 15. apríla 1989, pol tretej popoludní. Do začiatku zápasu zostáva 30 minút a policajný šéf David Duckenfield v riadiacej miestnosti sleduje na monitoroch situáciu na tribúnach. Dav tam hustne a keď mu oznámia, že tisíce ľudí sú ešte stále pred štadiónom, zvažuje, že navrhne odloženie úvodného výkopu stretnutia. Napokon to neurobí.   

Obec Bzince pod Javorinou sa rozprestiera v malebnom prostredí na rozhraní Malých a Bielych Karpát. V minulosti ju tvorili dve samostatné obce – Horné a Dolné Bzince, ktoré sa v roku 1952 zlúčili do jedného celku. Dnes sa Bzince pod Javorinou spájajú najmä so spisovateľkou Ľudmilou Podjavorinskou a na toto miesto, kde prežila 38 rokov svojho života, sa vyberieme tentoraz.

Rodný dom spisovateľky, v ktorom je dnes zriadená Pamätná izba národnej umelkyne Ľudmily Riznerovej Podjavorinskej, sa nachádza v centre obce. No aby sme boli úplne presní, nejde o pôvodnú stavbu, v ktorej sa narodila. Dom bol súčasťou školy, ktorá vyhorela, keď mala Ľudmila približne osem rokov. 

„V areáli následne postavili novú, väčšiu školu s dvomi triedami. Jej súčasťou bol aj dom učiteľa, v ktorom Ľudmila prežila ďalšie roky svojho života,“ vysvetľuje na úvod sprievodkyňa Ľudmila Šupáková.

Spisovateľka sa totiž narodila 26. apríla 1872 učiteľovi Karolovi Riznerovi a jeho manželke Márii. „Karol Rizner prišiel do Bziniec ako pomocný učiteľ k svojmu starému otcovi. Keď starý otec zomrel, Bzinčania si ho zvolili za učiteľa. Keďže bol slobodný, jeho mama mu začala hľadať nevestu. Mária mala v tom čase 15 rokov, Karol 21,“ dopĺňa sprievodkyňa. 

   

Karol Rizner bol pedagóg, ktorý kládol veľký dôraz na vzdelanie detí, písal učebnice, venoval sa včelárstvu aj ovocinárstvu a patril k výrazným osobnostiam obce.   

Architektom tohto „historického kompromisu“ je Aldo Moro, 61-ročný šéf kresťanských demokratov a niekdajší päťnásobný premiér.

Nie všetci sú z jeho iniciatívy, ktorú sprevádzali týždne polemík a ťažkých rokovaní, nadšení, dokonca ani šéf nového kabinetu. On je však presvedčený, že spojenectvo, ktoré presadil, prinesie krajine zmietanej permanentnou politickou krízou a násilím stabilitu.

Je štvrtok 16. marca 1978. Krátko pred deviatou ráno sa Aldo Moro vo svojom rímskom byte lúči s manželkou Eleonorou, berie si aktovku a vychádza na ulicu, kde nasadá do tmavomodrého Fiatu 130. Posádku tvoria dvaja členovia ochranky, ďalší traja idú za ním v sprievodnej Alfe Romeo.

Cesta do parlamentu prebieha normálne, no na križovatke ulíc Via Fani a Via Stresa dochádza ku kolízii. Biela fiatka s diplomatickou značkou, ktorá ich práve predbehla, zrazu prudko zabrzdí. Vodič Morovho vozidla nestíha zareagovať a naráža do nej.   

V čom bol šport za socializmu iný ako dnes? Kde v ňom bolo vidno vplyv vládnucej komunistickej strany?

Šport bol centrálne riadený už od februára roku 1948. Pre päťdesiate roky bolo typické, že sa do čela jednotlivých sekcií dostali funkcionári, ktorí mnohokrát tieto športy nikdy predtým nerobili. Spolu s politickým tlakom zhora to viedlo k tomu, že prebiehali až tragické reorganizácie podľa sovietskeho vzoru, ktoré mnoho zavedených vecí pochovali takmer navždy.

Futbalová liga sa napríklad niekoľko rokov nezmyselne hrala systémom jar-jeseň. Zostupom a postupom medzi súťažami chýbala akákoľvek logika. Bláznivo sa premenovávali oddiely, ako sa hovorilo klubom, a tak napríklad Sparta bola Spartak Sokolovo, Slavia zase Dynamo a Bohemka dokonca Spartak Stalingrad. Násilne vznikli tímy ozbrojených síl na čele s neskoršou Duklou Praha, kam boli zo dňa na deň povolaní špičkoví hráči z civilných oddielov. Mužstvá sa do ligy zaraďovali podľa priemyselných odvetví. A bolo toho viac. Našťastie, v nasledujúcej dekáde šesťdesiatych rokov sa situácia začala upokojovať, kluby sa vracali k pôvodným názvom a už od konca päťdesiatych rokov sa hralo ako inde v Európe zavedeným systémom jeseň-jar, čo platí dodnes.

  

Po ére mierneho uvoľnenia však počas normalizácie, ktorej sa ako pamätník v knihe venujete najviac, zase prituhlo.

To uťahovanie skrutiek sa rovnako ako v celej spoločnosti vrátilo v sedemdesiatych rokoch, keď aparát KSČ opäť upevňoval svoje pozície cez Československý zväz telesnej výchovy (ČSZTV, pozn. red.). Na čele klubov stáli funkcionári a preverení straníci zo štátnych podnikov. Hráči, ktorým sa blížil koniec kariéry, už zase nemohli odchádzať na Západ ako na konci šesťdesiatych rokov, keď to predsa len išlo. Paradoxné na tejto dobe je to, že za socializmu dosiahla korupcia vo futbale obrovské rozmery, čo sa na verejnosti prevalilo až v deväťdesiatych rokoch v spomienkach rôznych funkcionárov a hráčov. Aj keď treba priznať, že mnohé z toho vo futbale prežíva dodnes.   

Švédsko patrí medzi najliberálnejšie krajiny sveta. Definuje ho výrazne rozvinutý sociálny systém, masívna organizovanosť zamestnancov v odboroch, vysoké dane a základňa špičkových technológií. Oddávna si pestuje zmysel pre stabilnú parlamentnú demokraciu a niekoľko storočí si zachováva neutralitu v ozbrojených konfliktoch. 

Švédsky jednokomorový parlament Riksdag sa stal trvalou ustanovizňou už v 15. storočí. Takmer polovicu jeho členov tvoria ženy a všetci poslanci sú zvolení na základe pomerného zastúpenia. 

Ani tradícia politickej stability však nezabránila tomu, čo sa odohralo vo večerných hodinách 28. februára 1986 na uliciach zimného Štokholmu.

Empatický intelektuál

Olof Palme sa narodil 30. januára 1927 v Štokholme do elitnej konzervatívnej rodiny úspešného obchodníka holandského pôvodu Gunnara a príslušníčky baltsko-nemeckej šľachty Elisabeth von Knieriem. Jeho celé meno znelo Sven Olof Joachim Palme. 

   

Vyrastal v privilegovanom prostredí poznačenom prísnou disciplínou a uzavretosťou vyšších spoločenských vrstiev. O otca prišiel ako šesťročný, čo v ňom zanechalo hlbokú stopu. Trpel zdravotnými problémami, kvôli ktorým trávil veľa času v sanatóriách.

Medzi štyrmi stenami liečebných zariadení našiel cestu nielen k sebadisciplíne, trpezlivosti a zodpovednosti, ale aj ku knihám. Literatúra a filozofia sa mu stali útočiskom aj zdrojom inšpirácie. Už ako chlapec čítal v niekoľkých jazykoch a vynikal intelektuálnou zrelosťou presahujúcou mentálnu úroveň rovesníkov.    

Ozbrojené jednotky masakrujú utekajúcich demonštrantov… žena s okuliarmi so zranenou tvárou klesá k zemi… opustený kočík s dieťaťom sa čoraz rýchlejšie rúti po schodoch dolu… matka s mŕtvym dieťaťom v náručí naopak stúpa proti strelcom nahor. 

Koľkokrát sme tieto a ďalšie nesmrteľné ejzenštejnovské obrazy videli v parodickej či oslavnej citácii – od Nepodplatiteľných cez Nehanebných bastardov až po Bláznivú strelu?

Triumf propagandy

Ich filmy spájajú novátorské postupy, strhujúce filmárske remeslo aj fascinujúce rozprávačstvo. V podmanivej forme sa však skrýva rafinovaná propaganda alebo ideologicky vyhranený, ba priamo lživý pohľad na dejiny. 

Každá kinematografia má svoje dračie vajcia, ktoré milovníkov strieborného plátna fascinujú aj odpudzujú zároveň. 

   

Platí to o Triumfe vôle (1935) Leni Riefenstahlovej, oslavujúcom nacistický režim, o otvorene rasistickom Zrodení národa (1915) Davida Griffitha a tiež o iba druhom celovečernom filme génia strieborného plátna a najvplyvnejšieho sovietskeho filmového propagandistu Sergeja Ejzenštejna – Krížniku Potemkin (1925).    

Kanadskí borci boli vtedy najväčší favoriti turnaja a podľa očakávania ním prešli ako nôž maslom. Československí hokejisti to pocítili hneď v prvom zápase, ktorý s nimi prehrali vysoko 0:15.

„Keď sa Kanaďania dozvedeli, koľkokrát sme boli pred Antverpami na korčuliach, a keď videli, ako sme na hokej vystrojení, nestačili krútiť hlavami,“ citujú autori Gustav Vlk a Karel Gut v Zlatej knihe hokeja vtedajšieho reprezentačného brankára Jana Peku.

Historicky prvý olympijský hokejový turnaj sa paradoxne konal počas letných hier, ktoré v roku 1920 hostili Antverpy. Dôvodom bola absencia samostatnej zimnej olympiády, prvá sa uskutočnila až o štyri roky neskôr vo francúzskom Chamonix.

Iný hokej ako dnes

Belgickí organizátori využili existenciu krytej haly nazvanej Palais de Glace (Ľadový palác), postavenej ešte v roku 1910, a zaradili „ľadový hokej s pukom“ do olympijského programu už v aprílovom termíne (súťaže v hlavných letných disciplínach sa konali až v auguste).    

Obľuba a predajnosť jej kníh sa síce s časom nemení, niečo však áno. Kto by si napríklad pomyslel, že sa kvôli súčasnému tlaku na korektnosť bude premenovávať jej najslávnejšia a najpredávanejšia detektívka Desať malých černoškov, ktorú si už po celom svete kúpilo viac ako 100 miliónov zákazníkov?

„V čase, keď bola kniha napísaná, bol iný jazyk a používali sa slová, ktoré sú teraz zabudnuté,“ uviedol pred piatimi rokmi pravnuk preslávenej spisovateľky James Prichard, ktorý vtedy s premenovaním francúzskeho vydania súhlasil a označil ho dokonca za zmysluplné. 

Bestseller tak namiesto pôvodného názvu dostal titul Bolo ich desať. 

Príbeh knihy pracuje s detskou pesničkou o „černoškoch“ z 19. storočia, po prvýkrát bol vydaný v Británii roku 1939 a niesol názov Ten Little Niggers (v preklade doslova Desať malých negrov). V USA potom vyšiel pod menom Ten Little Indians (Desať malých indiánov). Neskoršie vydanie už pod „černoškami“ pripájalo vetu And Then There Were None (A potom tam nebol nikto), čo v súčasnosti prevážilo.   

Mal vzlietnuť už pred šiestimi dňami, no kvôli pretrvávajúcim mrazom i menším technickým problémom sa však termín neustále odkladá. Po niekoľkých poradách padá definitívne rozhodnutie – štart je stanovený na 28. januára 1986, na 9.38 miestneho času.

Lenže ani v tento deň nie je počasie o nič lepšie a ráno je rampa obsypaná cencúľmi a pokrytá silnou vrstvou námrazy. Štart sa teda opäť posúva, tentoraz však už iba o dve hodiny.

Posádka Challengeru je od skorého rána na nohách. Jej členovia absolvovali posledné lekárske testy, ľahké raňajky i záverečnú predletovú prípravu a krátko po siedmej nastupujú na palubu raketoplánu. Všetci sú usmiati, ani opakované odklady štartu im náladu zjavne nepokazili.

V kabíne má každý určené miesto. Na hornej palube vpredu sedí veliteľ misie, 46-ročný Francis Scobee, po jeho pravici pilot, 40-ročný Michael Smith. Za nimi sú špecialisti misie, 36-ročná Judith Resniková a o tri roky starší Ellison Onizuka. Posledný rad sedadiel, na strednej palube, obsadzujú 35-ročný Ronald McNair, o šesť rokov starší Gregory Jarvis a 37-ročná Christa McAuliffeová.

V stredisku riadenia vesmírnych letov prebieha odpočítavanie pred štartom, posádka raketoplánu postupne realizuje všetky predpísané kontrolné úkony a v oblasti Mysu Canaveral sa zhromažďujú stovky divákov.   

Na konci 30. rokov však prišla vojna a tá zmenila úplne všetko. Po jej skončení bola zo Sudet odsunutá väčšina pôvodných obyvateľov a na tých, ktorí smeli zostať, hľadeli noví povojnoví prisťahovalci s dešpektom. 

To sa týkalo aj pomenšieho štyridsiatnika, ktorý vtedy žil v Jiřetíne pod Bukovou neďaleko Tanvaldu a staral sa tam o zjazdovky a vleky. Po česky síce hovoril, ale mal nemecký prízvuk. ...

Do reči nie je najmä končiacemu prezidentovi. Carter do poslednej chvíle robil všetko pre to, aby Irán prepustil zadržiavaných amerických rukojemníkov a on to mohol oficiálne oznámiť. Teraz už vie, že toto privilégium pripadne jeho nástupcovi.

Šťastný koniec rukojemníckej drámy čiastočne zatieni aj slávnostný ceremoniál, ktorý je iný než v prípade Reaganových predchodcov. Prvýkrát sa koná pri západnom priečelí Kapitolu, kde ho môže sledovať oveľa viac ľudí, program inaugurácie je natiahnutý do štyroch dní, je oveľa pompéznejšia a, pochopiteľne, aj drahšia. 

Nebude to však zďaleka jediná zmena, ktorú Spojeným štátom, ale aj svetu tento muž prinesie. Sľúbil radikálny obrat v domácej i zahraničnej politike, pravda, viacerí v tejto chvíli ešte pochybujú, že k tomu naozaj dôjde. Dôvodom nie je ani tak jeho vek (69-ročný Ronald Reagan sa úradu ujíma ako najstarší muž v amerických dejinách, čo prekoná až v roku 2016 Donald Trump), ako skôr prax.  

V novej knihe Za oponou Stínadel uverejňujete fragmenty pripravovaného štvrtého románu o Rýchlych šípoch. Ako ďaleko ho Jaroslav Foglar dotiahol?

V jeho byte, ktorý bol dlho kvôli súdnym sporom zapečatený, sme pred niekoľkými rokmi našli asi jeden a pol kapitoly a niekoľko stránok poznámok, čo by v tej knihe malo byť. Začal s ňou v osemdesiatych rokoch, keď ešte nemohol vyjsť tretí román zo Stínadiel Tajemství Velkého Vonta, napísaný o dekádu skôr, a občas sa k príprave štvrtej knihy vracal až do polovice 90. rokov, keď už bol často v nemocnici.

O čom mala byť?

Hlavne o živote Jana Tleskača, vynálezcu lietajúceho bicykla, ktorého denník Rýchle šípy našli v Záhade hlavolamu. A druhá téma mala byť pripravované búranie Stínadiel, starej a tajomnej štvrte. Už v druhom stínadielskom románe Stínadla se bouří, ktorý vyšiel krátko po vojne, poznať odraz doby, keď staré veci mali ísť preč a bolo treba budovať nové. Vo štvrtom diele to chcel asi nejako rozvinúť a uvažoval nad názvami ako Stínadla se budou bourat? alebo Zápas o Stínadla. Zdravie mu však už neumožňovalo pokračovať. Je zaujímavé, že o tom asi s nikým nehovoril, takže netušíme, čo tam malo byť.

   

Pýtam sa preto, že aj v jeho poznámkach sa objavujú veľmi temné scény a nápady. Rýchle šípy napríklad čoskoro po pohrebe vykopú hrob Tleskačovho vraha Mažňáka, aby z rakvy ulúpili akúsi schránku, či strávia noc v umrlčej komore.

Znie to desivo, ale na druhej strane sa tie nápady nakoniec v knihe nemuseli objaviť. V každom prípade to nebolo nič nové, stačí sa pozrieť, s čím sa stretávajú tak Rýchle šípy, ako aj ich protivníci z Bratstva mačacej packy. Objavujú hroby, pohrebné vozy, stoky, pivnice, povaly s hroznými nálezmi, mačkám sa odrezávajú labky, mučia sa psy, občas niekto umrie.   

Nemenej zaujímavé je vydať sa po stopách ďalších zakladateľov súťaže, ktorí odštartovali storočný príbeh. K vtedajším pražským lídrom patril napríklad DFC Prag, klub pražských Nemcov často židovského pôvodu, ktorý zanikol až v temných časoch nacistickej okupácie. 

V pražskej štvrti Libeň hrá i dnes zápasy FK Meteor Praha VIII, hoci len štvrtoligové. Čarovná drevená tribúna „meteorskej chasy“, ako Meteor nazýval i Karel Poláček vo svojich Mužoch v offsidu, odkazuje na korene vo futbalovom praveku. 

AFK Vršovice v roku 1925 ešte len čakal pamätný zájazd do Austrálie, keď prijal nový názov rezonujúci dodnes – Bohemians.

Futbal sa, samozrejme, hral aj na Slovensku, a to už od konca 19. storočia. Najprv v Prešove a Bratislave, kde k najstaršiemu PTE pribúdali ďalšie združenia – Ligeti, PMTK, Makkabea a iné. 

   

Po vzniku Československa sa futbalové celky stávali súčasťou nových štruktúr, súťaže prebiehali aj na národnostnom princípe a izolovane. Aj v súvislosti s Asociačnou ligou roku 1925 treba poznamenať, že išlo o ligu lokálnu, akoby elitný spolok bez možnosti účasti iných celkov z Československa.   

Na začiatok citujme pôvodné svedectvo jedného z odsúdených. „Vrátil som sa z vojny domov v tej najväčšej biede. Doma, v Kohnovom mlyne, som uvidel päť súdkov so soleným mäsom. Pýtal som sa brata, čo to je za mäso a ten mi povedal, že konské. Ale všetci sa začali smiať a Dvořáček s Dvořáčkovou povedali: ‘Ty hlupák, to je mäso poľských Židov.‘ Mäso bolo biele. 

Pýtal som sa Dvořáčka, čo s tým budú robiť. ‘To predáme mäsiarom. O mäso je núdza, je hlad,‘ odpovedal. Mäsiar Mašek a Kment odviezli raz všetkých päť súdkov ku stanici a iste dobre vedeli, že je to mäso ľudské.“   

A tak, ako pri jeho predchodcovi, aj teraz nad rakvou znejú glorifikujúce prejavy a noviny po niekoľko dní uverejňujú oslavné články.

Istá odlišnosť sa však predsa len dá pozorovať. Zármutok mnohých ľudí je možno o čosi úprimnejší. Na rozdiel od Klementa Gottwalda, ktorý sa najmä v posledných rokoch na Pražskom hrade doslova zamkol a izoloval, Zápotocký sa neustále prezentoval ako ľudový politik, bodrý a žoviálny.

„Pri rodinných stoloch ho volali krstným menom ako svojho, azda len na chvíľku neprítomného člena rodiny. S rovnakým smútkom nesú ľudia jeho odchod,“ napísal 14. novembra 1957 denník Rudé právo.

„Bolo to tento rok v lete. Obedujeme, popíjame a tu zrazu súdruh Zápotocký pri nás. Nečakali sme ho, vstávame, ale súdruh Zápotocký hovorí: ‚Nenechajte sa rušiť a pokojne jedzte a pite. A keď pijete na moje zdravie, tak až do dna,‘ smial sa,“ spomínal v tom istom vydaní novín na jeho návštevu v pražskom závode ČKD istý súdruh Škubala.

Tonda, ako zosnulého prezidenta mnohí familiárne prezývali, naozaj v panoptiku komunistických aparátnikov vyčnieval sťaby akýsi samorast a jeho slovník i spôsoby boli ľuďom blízke. Nevyhýbal sa osobným stretnutiam s nimi, utvrdzoval ich v presvedčení, že pozná ich problémy a rozumie im, prezentoval sa ako človek a politik s hlbokým sociálnym cítením, takže si vyslúžil aj označenie „otec robotníkov“.   

Pokračuje v písaní memoárov, naďalej sleduje politiku, i keď ju už verejne nekomentuje, a hoci má onedlho dovŕšiť osemdesiatku, stále podniká cesty – nielen po Francúzsku, ale i do zahraničia. A neplánuje poľaviť, na budúci rok chce navštíviť Čínu.

Okrem práce a pravidelných prechádzok, má v každodennom programe Charla de Gaulla stabilné miesto pasians. Aj v pondelok 9. novembra 1970 večer si vo svojej knižnici sadá k bridžovému stolíku, aby sa ešte pred televíznymi správami oddával tomu, čo s obľubou nazýva „disciplína lenivosti“.

Tentoraz však nad kartami dlho nevydrží. Po chvíli sa náhle zdvihne a zamieri ku kreslu. „Bolí ma chrbát,“ zamrmle a s hlavou v dlaniach zrazu klesne dolu.

Vystrašená manželka Yvonne okamžite volá lekára. Keď asi o dvadsať minút doktor Lacheny príde, môže však už iba konštatovať smrť. Ako sa neskôr ukáže, zakladateľ a prvý prezident Piatej republiky zomrel takmer okamžite, príčinou bola aneuryzma brušnej aorty.

„Generál de Gaulle je mŕtvy. Francúzsko ovdovelo!“ oznámi národu na druhý deň napoludnie v televíznom prejave jeho nástupca na poste hlavy štátu Georges Pompidou.   

Pravda, je to dávno, teraz sa už píše rok 1970, no viacerí z tých skôr narodených ho pri stretnutí na ulici bezpečne poznávajú a úctivo ho zdravia.

Pre Jana Syrového, ktorý bol pred viac než troma desaťročiami onou živou legendou, je to aspoň aké-také zadosťučinenie, aspoň drobná radosť, vnášajúca trochu svetla do jeho pochmúrneho života, nenávratne poznamenaného pocitom hlbokej krivdy.

Starý, 82-ročný chorľavý muž ju nosí hlboko v sebe a pred nikým nedáva svoju bolesť najavo. Načo aj, čo by sa zmenilo na tom, že ho pošpinili, vyzliekli z generálskej uniformy a degradovali na vojaka, že ho na dlhé roky uväznili a potom z neho urobili občana druhej kategórie, alebo že takmer nemá z čoho žiť?

„Nenariekam,“ odpovedal skromne a stroho na otázku, ako sa mu žije, keď ho na jeseň 1968 novinári po dlhom čase pripomenuli širokej verejnosti. A potom sa jeho meno z verejného priestoru opäť vytratilo.

Nie inak to je aj po 17. októbri 1970. V ten deň Jan Syrový zomiera, médiá však o tom mlčia. Prvorepublikového generála a istý čas aj premiéra nehodno pripomínať, má sa naňho zabudnúť.   

Druhé prvorepublikové voľby vyhrali pravicoví agrárnici, avšak s nepresvedčivým ziskom trinástich percent. Rovnako dostali komunisti, zatiaľ čo ľudovci necelých 10 percent a sociálni demokrati a socialisti ani nie deväť percent. 

Odlišný však bol dôraz na vzťah štátu a cirkví, teda hlavne katolíckej, a krátko pred voľbami došlo k mohutným oslavám mučeníckej pamiatky Jana Husa a sporom o jeho odkaz, čo vyústilo až do roztržky Československa s Vatikánom. Parlament vtedy vrel viac ako pekelný kotol.

Sila červených pästí

Deštrukcia parlamentných lavíc, trhanie spisov a likvidácia zariadení snemovne má pomerne dlhú tradíciu. Najviac ju zdokonalili prvorepublikoví komunisti, ktorí patrili medzi najväčších výtržníkov už pred nástupom krutého služobníka Moskvy Klementa Gottwalda. 

Ak sa začítate do inak suchých stenoprotokolov zo zápisníc rokovaní parlamentu pred sto rokmi, uvidíte takmer za každým tretím prejavom slová ako vrava, hluk, výkriky či zvonenie jednotlivých poslancov, prípadne „burácanie a trvalý hluk na ľavici“. 

   

A dochádzalo aj k takmer divadelným predstaveniam: „Poslanci komunistickí vstoje spievajú Červenú zástavu a za trvalého hluku na ľavici odchádzajú zo zasadacej siene.“ 

Komunisti nezostali pri plamenných prejavoch a pochodoch po snemovni, ich poslanci kričali ako tury a poslankyne boli schopné roztrhať na kusy celé zložky rokovacích materiálov. Vytrhávanie dosiek z pultov bolo u zapálených revolucionárov bežné, zvlášť keď sa nimi dalo dobre mlátiť do taktu.    

Potrvá veľmi dlho, kým sa športoví fanúšikovia dozvedia pravdu o tom, kam sa Modrý, Bubník, Konopásek, Roziňák, Kobranov a ďalší známi hokejisti vlastne podeli. Súdny proces s „protištátnou skupinou Modrý a spol.“, ako ich označili, je totiž neverejný a v tlači o ňom tiež nepadne jediná zmienka.

Trvá len dva dni, 5. a 6. októbra 1950. V súdnej sieni sú po celý čas prítomní iba obžalovaní, sudcovia, prokurátor, obhajcovia a príslušníci bezpečnosti. Na pojednávanie nepredvolali žiadnych svedkov a prístup naň nemajú ani príbuzní súdených mužov.

Tých je tucet – 11 hokejistov a spolu s nimi šéf reštaurácie, v ktorej viacerých z nich zatkli. Prečo? V obžalobe stojí, že sa dopustili vlastizrady, špionáže v prospech nepriateľskej veľmoci, chceli emigrovať na Západ, hanobili predstaviteľov strany a vlády a tak ďalej.

Sú to vážne obvinenia, za podobné si práve v tejto súdnej sieni nedávno vypočula verdikt o treste smrti Milada Horáková. Obavy obžalovaných sú teda namieste.   

Čo teraz „frčí“ medzi strašidelnými miestami?

Nedávno sa niekto sťažoval, že veľa ľudí zase jazdí na Rolavu, čo je bývalý zajatecký tábor s opustenými ťažobnými objektmi v Krušných horách. Vraj je to tam poriadny cirkus. Záujem o podobné miesta sa vynorí pravidelne raz za čas. Napríklad niekdajší motorest U deviatich krížov. Kedysi tam podľa povesti boli vztýčené kríže na pamiatku zavraždených svadobčanov a vždy sa po ich zániku objavili nové. Dnes sa skôr objavia youtuberi, ktorí preskúmajú nejaký opustený rekreačný alebo vojenský objekt, natočia strašidelné video a ľudí to začne zaujímať. Podobný fenomén bol nedávny záujem o vraždiacich klaunov alebo napríklad Sirenheada, keď hlavne mládež točila krátke filmy o tom, ako sa niekde zakrádajú a príšera ich všetkých dostane. Alebo na vraždiaceho klauna striehli napríklad v parku.

My sme v tom veku prespávali na zrúcaninách. A ten pocit bol zvláštny. Prečo nás to k nim ťahá aj dvesto rokov po Máchovi?

Zrúcanina je tajomné miesto, kde môžete zažiť nečakané veci či zvláštne pocity. Hradné zrúcaniny sú navyše vnímané pozitívne, na rozdiel od starých tovární alebo opustených domov, kde by dokázalo prespať určite menej ľudí ako na zrúcanine.

   

Takže tam môžem čakať príjemnejšie strašidlá?

Dalo by sa povedať, že romantickejšie a neškodnejšie. Čo je spojené aj so skutočnými zážitkami, pretože na zrúcaninách nebývajú na rozdiel od opustených domov v meste napríklad bezdomovci. S hradmi a zrúcaninami je navyše spojený rad historických povestí, ktoré dnes pôsobia nevierohodne. Na drakov, čertov a vodníkov už nikto okrem detí neverí. Nerozpráva sa, že tam lietal diabol rinčiaci reťazami, ale skôr duch, tieň či temná postava, čo vás sledovala, prípadne iné neurčité zvláštne javy. Môžu to byť zvláštne úkazy, zvuky alebo len divné pocity vyplývajúce z historickosti toho miesta. Skôr než vlastný strach to býva opisované, akoby na vás niečo sadlo cez neurčitú vonkajšiu silu.   

Jedným z nich je aj 80-ročný muž, ktorý dlhšie trpí Alzheimerovou chorobou, a tak žije prakticky vo vlastnom svete. Málokto ho dnes už na prvý pohľad spozná. Vari len ústavný personál a možno pár ľudí v najbližšom okolí vie, o koho ide, a tiež kto je jeho manželka, ktorá ho tu pravidelne navštevuje.

Predsa len, sú to takmer tri desaťročia, čo sa vytratil z verejného povedomia.

Ten starý muž, ktorému v septembri 1990 plynú posledné dni života, sa volá Alexej Čepička. Vari ani nevie, že pred deviatimi mesiacmi stratila komunistická strana v Československu mocenský monopol, na ktorého budovaní sa kedysi významne podieľal.

Dotiahol to vtedy vysoko, bol dokonca druhým najmocnejším mužom v štáte, no potom zažil prudký osobný pád. Vlastní súdruhovia ho hodili cez palubu.  

Že bol ženatý? To mu bolo jedno. A etický kódex lekára sa vtedy ešte nebral tak vážne. 

„Nikto nemôže zabrániť dvom priateľom, aby robili to, čo si želajú robiť,“ napísal Eve Spielreinovej, matke jednej zo svojich pacientok a mileniek zároveň, „a je pravdepodob...

Je nedeľa 2. septembra 1945, deväť hodín ráno, keď japonský minister zahraničných vecí Mamoru Šigemicu a členovia jeho sprievodu zaujmú určené miesto. Stoja pred stolom potiahnutým zeleným súknom, na ktorom sú už pripravené listiny.

Píše sa v nich o bezpodmienečnej kapitulácii Japonska a o jeho o budúcej okupácii. Mlčky sa na ne dívajú a čakajú, kým z opačnej strany prídu víťazi. Je na nich vidieť, že tá minúta-dve im pripadá ako večnosť.

Konečne na palubu vstupujú aj zástupcovia druhej strany. Ako prvý najvyšší veliteľ spojeneckých síl americký generál Douglas MacArthur, za ním admirál Chester Nimitz a vojenskí predstavitelia Veľkej Británie, Sovietskeho zväzu, Číny, Austrálie, Kanady, Francúzska, Nového Zélandu a Holandska. 

„Zbrane stíchli, veľká tragédia sa skončila. Konflikt protichodných myšlienok a ideológií bol rozhodnutý na bojiskách sveta. Poznali sme v ňom trpký pocit porážky i radosť z víťazstva a oba nás naučili, že niet cesty späť. Musíme ísť vpred, aby sme v mieri zachovali to, čo sme získali vo vojne,“ hovorí MacArthur.

Oblohu ožiaril záblesk a na zemi nastala totálna skaza. Japonsko zaplatilo pred kapituláciou brutálnu daň

Jeho prejav, rovnako ako priebeh ceremoniálu prenáša rozhlas naživo do celého sveta. Keď doreční, stroho vyzve japonskú delegáciu, aby podpísala kapitulačný dokument. 

Celé dni trávia zavretí v dome, izolovaní od okolitého sveta. Farbou zatreté okná nesmú otvoriť, dostávajú minimálne prídely mizerného jedla a len občas môžu na chvíľu vyjsť do záhrady, obohnanej vysokým dreveným plotom. 

Ozbrojení strážcovia im nedoprajú ani minútu súkromia. Sú s nimi po celý čas v miestnostiach, kde sa počas dňa zdržiavajú, a sprevádzajú ich dokonca aj na toaletu. Správajú sa hrubo a najmä dcéry bývalého panovníka musia znášať ich časté obscénne poznámky. 

„Cítime ich nepriateľstvo, vyzerajú odporne a aj tak vystupujú,“ poznamenáva si do svojho denníka bývalý cár. Po dvoch mesiacoch, začiatkom júla 1918, sa zrazu strážcovia vymenia, prišli noví. Ich veliteľom je Jakov Jurovskij, boľševický revolucionár a komisár novej tajnej polície nazvanej Čeka, ktorej úlohou je likvidovať odporcov režimu.

„Ljošku Sedneva dnes z ničoho nič poslal na návštevu k jeho strýkovi. Neviem, či je to pravda, a som zvedavá, či sa k nám ešte vráti,“ zapisuje si v utorok 16. júla 1918 do denníka bývalá cárovná Alexandra Fjodorovna. 

Ljoška, čiže Leonid Sednev, je pomocníkom ich kuchára, má 15 rokov a ako spoločníka si ho počas internácie obľúbil jeho vrstovník cárovič Alexej. Mladíkov náhly odchod všetkých rozrušil, tušia, že sa niečo deje. Jurovskij im zopakuje, že chlapec naozaj išiel za strýkom, ktorý zhodou okolností prišiel do mesta. Ako neskôr napíše, mal pocit, že mu uverili.   

 „Celá návšteva sa odohrala postojačky, nesmeli sme si sadnúť. Mama veľmi statočným spôsobom hovorila takmer celých dvadsať minút, ktoré nám na návštevu povolili. Hlas mala pevný, vyrovnaný, neplakala, kým my sme boli v slzách,“ bude spomínať Jana Kánská po štyroch desaťročiach v jednom z rozhovorov.

Nemilosrdne krátky čas na ich posledné stretnutie vypršal. Dozorcovia im nedopriali ani chvíľočku súkromia, stáli vedľa nich, so samopalmi v rukách. Nedovolili dokonca ani to, by sa mama svoju dcéru naposledy objala a pobozkala.

Miladu Horákovú odviedli späť do cely. Nik nevie, ako sa v posledných hodinách cítila a na čo myslela. Čo-to však prezrádza list na rozlúčku, ktorý napísala v tú noc, pár hodín pred popravou, a adresovala ho svojim najbližším.

„Som pokorná a odovzdaná do vôle Božej. Neplačte! Je to takto lepšie, než pomaly zomierať. Dlhú neslobodu už by moje srdce nevydržalo. Nie som bezradná, ani zúfalá. Je vo mne pokoj, pretože mám pokoj vo svojom svedomí. Vaša, iba Vaša Milada.“

Na úsvite 27. júna po ňu prídu, aby ju odviedli na popravisko. Presne deväť mesiacov po tom, ako ju zatkli.   

Je 29. jún 1971, päť minút pred pol siedmou večer svetového času, keď sa kabína lode Sojuz 11 odpája od orbitálnej stanice. Trojica kozmonautov cez presklený priezor sleduje, ako sa pomaly stráca v tme. Strávili na nej viac než tri týždne, taký dlhý čas v kozme ešte nik nebol.

Teraz ich čaká už iba návrat na Zem, o necelých päť hodín majú pristáť v kazašskej stepi. Spiatočný let prebieha podľa plánu, motor pracuje normálne, komunikácia s riadiacim centrom je bezproblémová. Krátko po pol jedenástej, pred začiatkom brzdiaceho manévru, si posádka cez vysielačku upresňuje nastavené parametre zostupovej dráhy.

„Áno, máte to správne, všetko je v poriadku. Veľa šťastia!“ ozve sa z riadiaceho strediska. Vladislav Volkov ešte zavtipkuje: „Zajtra sa uvidíme, pripravte si koňak.“. Do pristátie zostáva v tejto chvíli približne 40 minút.

Sojuz 11 sa blíži k hornej hranici atmosféry. Posádka oznamuje, že brzdiaci motor sa spustil, no v tom sa spojenie preruší. Na opakované volanie kozmonauti nereagujú. Mlčia aj po tom, keď ich kabína prekoná husté vrstvy atmosféry a otvorí sa nad ňou padák, ktorý spomaľuje záverečnú fázu pristátia.   

„Hluk a dym kráľovnú trochu zaskočili, rovnako ako hromadný štart pretekov zaskočil tých, ktorí stáli príliš blízko trate,“ opísal potom v reportáži časopis Motorsport atmosféru historicky prvých pretekov formuly 1, ktoré sa uskutočnili 13. mája 1950 na okruhu Silverstone ležiacom necelú stovku kilometrov severozápadne od Londýna. 

Záujem o prvé podujatie nového svetového šampionátu bol obrovský, na tribúne v priestore štartu a cieľa a popri trati sa zhromaždili davy divákov, podľa odhadov ich bolo dovedna viac než 150-tisíc. Pre kráľovskú rodinu postavili organizátori čestnú tribúnu.

Z dnešného pohľadu to možno vyznieva úsmevne, nešlo totiž o žiadnu VIP lóžu s pohodlnými kreslami a bohatým cateringom. Juraj VI. s manželkou a dcérou stáli po celý čas na sotva meter vysokom lešení umiestnenom v tesnej blízkosti trate. Evidentne im to však neprekážalo.

„Kráľovská rodina si prezrela celý okruh a potom jej osobne predstavili všetkých jazdcov. Keď potom autá odštartovali, kráľ s veľkým záujmom sledoval ich súperenie. Aj princezná Margaret sa sústredila iba na to, čo sa deje na okruhu,“ povšimol si vtedy Motorsport, „a spoločenská konverzácia sa pre ňu stala vecou vedľajšou.“   

Tento zvyk prišiel za éry Abrahama Lincolna tak do módy, že keby mal nebohý prezident všetkým farmárom potriasať rukou, nezostal by mu žiadny čas na riadenie tej politiky, s ktorou farmári súhlasili. Ale keďže farmári poznali Abrahama Lincolna iba z nekvalitných litografií, najala vláda muža, prezidentovho dvojníka, ktorý mal jedinú úlohu: mlčky potriasať rukami prichádzajúcim farmárom.

Zaskakujúceho dabléra mal aj zakladateľ moderného etiópskeho štátu cisár Menelik II. Dvojník udeľoval audiencie a prijímal návštevy aj po tom, čo cisár v roku 1907 stratil reč, ale dokonca i po cisárovej smrti na jeseň 1911. A tak sa cisárovu smrť darilo etiópskemu dvoru tajiť pred svetom ešte dva roky.

Ak chcete patriť do elitného klubu zaslúžilých svetových diktátorov, potom sa bez špekulácií a fám, že za vás zaskakujú dvojníci, skrátka nezaobídete. Preto sa všelijaké dvojnícke báchorky niesli i okolo rumunského vládcu Nicolae Ceaușesca. 

   

„Že je mŕtvy? Na smiech! Mám dôkazy, že si z celého sveta vystrelil,“ chvastal sa na jar 1990 pred novinármi údajný bývalý major rumunskej tajnej polície Securitate. Okrem pikantných detailov zo života rodiny popraveného diktátora opisoval, prečo neverí videu z popravy Ceaușescovcov.   

„Zaujíma vás, čo robím? Pravdupovediac, aj mňa. Ráno vyjde slnko, cez deň svieti, a keď večer zapadne, idem spať. To, čo som doteraz urobil, čo robím a čo budem robiť, ma uvádza do rozpakov. Cítili ste sa niekedy ako list, ktorý na jeseň spadne zo stromu, a boli ste z toho bezradní? Tak to je ten môj pocit,“ píše v liste výtvarníkovi Ericovi Kenningtonovi, ktorý pred časom ilustroval jeho knihu.

Dlhé dni, naplnené neistotou a pochybnosťami, si kráti jazdou na motocykli. Tejto vášni podľahol už dávno a od začiatku sa uňho spája so značkou Brough Superior. Sú to veľmi výkonné, rýchle a aj veľmi drahé stroje, model SS100, ktorý aktuálne vlastní, si dokonca vyslúžil označenie „Rolls-Royce medzi motocyklami“. 

Aj v pondelok 13. mája 1935 naň sadá, aby sa previezol. Má namierené na vojenskú základňu v neďalekom Bovingtone, kde kedysi slúžil.

Približne v polovici cesty, v miernom stúpaní, sa pred ním náhle objavia dvaja chlapci na bicykloch. V snahe vyhnúť sa zrážke prudko strhne riadenie, v plnej rýchlosti vyletí s motocyklom z vozovky a po náraze do stromu zostáva nehybne ležať v kaluži krvi.   

Takto mladá študentka z ruskej šľachtickej rodiny Aľa Rachmanovová vo svojich denníkoch, ktoré neskôr vyšli knižne po celom svete, opísala októbrovú revolúciu. A napísala aj toto:

„Doteraz som hľadala v ľuďoch niečo božské,,slávika v srdci‘, teraz viem, že niet zvieraťa, ktoré by bolo ukrutnejšie, zhovädilejšie a odpornejšie, ako je človek.“

Muž, ktorý tento teror rozpútal, nebol nik iný ako Lenin. Nielenže si ruská občianska vojna vyžiadala najmenej osem miliónov obetí, ale navyše vyústila do vyše sedemdesiat rokov trvajúcej diktatúry, ktorá sa postupne rozšírila do desiatok krajín sveta. A viaceré pod jej ťarchou trpia dodnes.

Aký bol človek, ktorý dokázal takto drasticky zmeniť chod dejín a čo ho k tomu vlastne viedlo?

  

V bratových stopách

Narodil sa pred 155 rokmi, 22. apríla 1870, v Rusku ako Vladimír Iľjič Ulianov. V jeho detstve by sme márne hľadali priame príčiny neskoršieho fanatizmu. Bolo relatívne šťastné a prežité v blahobyte.   

Šľachte a cirkvi skonfiškovala pôdu, jej tajná polícia Čeka plošne likvidovala odporcov boľševickej revolúcie a takzvaných triednych nepriateľov a brutálne potláčala akékoľvek prejavy nespokojnosti či odporu.

„Podporujte rabovanie buržoázneho majetku, ako metódy nastoľovania spoločenskej spravodlivosti formou odplaty,“ inštruoval Lenin boľševických agitátorov v ruských guberniách. „Čím viac reakcionárskej buržoázie a reakcionárskych kňazov bude zastrelených, tým lepšie,“ pripomínal začiatkom roka 1918 aj šéfovi tajnej polície Felixovi Dzeržinskému.

V rovnakom čase však prišiel protiúder v podobe pokusu o fyzickú likvidáciu najvyššieho predstaviteľa a zároveň symbol nového režimu. „Ušli len pár stoviek metrov, keď guľky začali zasypávať zadnú časť auta,“ opísal vtedy dramatickú situáciu sovietsky denník Pravda.

Puč, ktorý bol predzvesťou katastrofy. Boľševikov bola v Rusku iba hŕstka, no podarilo sa im uchopiť moc

V spomínanom aute sedel práve Lenin, spolu so svojou sestrou Máriou a švajčiarskym spolupútnikom Fritzom Plattenom. „Schmatol Lenina za hlavu a stiahol ho dole,“ opísal v knihe Lenin: nová biografia ruský historik Dmitrij Volkogonov okamih, keď ruský šéfboľševik prežil 14. januára 1918 pokus o atentát.

„Pri následnej prehliadke vozidla bolo zistené, že je na niekoľkých miestach prederavené, mnoho guliek rozbilo aj čelné sklo. A Plattenova ruka bola celá od krvi. Zasiahla ho guľka, keď chránil Lenina,“ dodal.   

Ani keď sa krátko po štarte kabína z ničoho nič zatrasie a jeden z motorov sa vypne o čosi skôr, nepovažuje to nik za veľký problém. Zvyšné motory automaticky horia dlhšie a Apollo 13 si udrží stanovenú trajektóriu. „To nič. Už sa len párkrát potkneme a budeme na mieste,“ utrúsi žartom veliteľ misie John Lovell.

On a Fred Haise (v posádke zastáva post pilota lunárneho modulu), sa o pár dní stanú piatym a šiestym človekom, ktorí sa prejdú po Mesiaci. Najmä Lovell sa už nevie dočkať, konečne totiž prišla jeho šanca.

Bol už pilotom veliteľského modulu v posádke Apolla 8, ktorá ako prvá obletela Mesiac a nielenže sa k nemu priblížil na vzdialenosť asi sto kilometrov, ale ako jeden z prvých ľudí videl jeho odvrátenú stranu. V misii Apollo 11 bol zase veliteľom záložnej posádky, no tá napokon príležitosť nedostala a do dejín sa prvým výstupom na povrch Mesiaca zapísali Neil Armstrong a Buzz Aldrin z prvého tímu.   

„Vieru vo víťazstvo, napriek všetkým súčasným ťažkostiam, posilňuje v nás poznanie, že za právo a ideály, za ktoré bojujeme, bojuje i čas, lebo sú v súzvuku s najkrajším úsilím dejín. Touto vierou nás naplňuje i každý pohľad na nášho veľkého spojenca, na hrdinský nemecký národ, lebo heroický boj, ktorý bojuje a ktorý nemá páru vo veľkosti obetí, nemôže byť iným, ako víťazným bojom za budúci krajší život Európy a jej národov,“ vyhlasuje ministerský predseda Štefan Tiso.

Podobná situácia je aj v Protektoráte Čechy a Morava. Poprední predstavitelia režimu tiež akoby chceli ani nie verejnosť, ale skôr sami seba presvedčiť, že ich čas sa ešte nekončí.

„Nepřítel jásá. Domnívá se, že konec války v Evropě je už na dosah ruky. Pokus víme, podlehl omylu. Veliká bitva o budoucnost Evropy se teprve začíná rozehrávat. To hlavní přijde. Věříme-li v záchranu Evropy před kapitalisticko-bolševickým otroctvím, není to víra zplozená strachem, není to sebeobelhávání, není to sebeklam. Jestliže Říše stále ještě dále válčí, nečiní tak proto, že chce co nejvíce oddálit neodvratnou katastrofu, nýbrž proto, že má ještě v ruce trumfy, jež jí v pravé chvíli umožní přechod do odvetné ofensivy. A ta pak rozhodne válku k hanbě všech slabochů a neurasteniků,“ píše v úvodníku Lidových novin minister školstva a najhorlivejší český kolaborant s nacistami Emanuel Moravec.

Koniec vojny je však v týchto dňoch naozaj blízko. Územie Slovenska je už niekoľko mesiacov frontovým pásmom a na mnohých miestach prebiehajú tvrdé boje.   

„Okrem iného tam dovážal aj trus morských vtákov. A keď vietor fúkal nesprávnym smerom, niesol so sebou z jeho výrobne k ľudským obydliam v meste aj silný zápach,“ pripomína britská historička Justine Picardie, autorka životopisnej publikácie Miss Dior.

„A v takých dňoch vraj miestni hovorili: ‚Dnes to tu už zase zapácha Diorom!‘“

Konfliktná rodina

Christianov mladý, predvojnový život (narodil sa 21. januára 1905) bol plný stresu. Žil v neustálych konfliktoch s celou rodinou, ktorá ho kritizovala, a niektorí členovia ho aj šikanovali pre jeho homosexualitu.

Starší brat Raymond ho v detstve tyranizoval, zatváral ho napríklad do tmavej pivnice. Christianova neter – Raymondova dcéra Françoise – bola obdivovateľkou nacizmu, ktorý gayov považoval za bytosti nižšej kategórie, a ponižovala okrem iného manažérov rodinnej firmy, ktorí boli židovského pôvodu.   

Maximálne vyhrotená bola situácia v pohraničí. Na mnohých miestach útočili sudetonemecké polovojenské oddiely na orgány a predstaviteľov československej štátnej moci, na čo vláda napokon zareagovala vyhlásením výnimočného stavu v dotknutej oblasti a vyslaním armádnych jednotiek.

V tejto situácii dorazila v stredu 21. septembra 1938 na Pražský hrad delegácia najvyšších československých armádnych predstaviteľov. Boli zdesení tým, že vláda a prezident Edvard Beneš chcú ustúpiť požiadavkám Adolfa Hitlera a odstúpiť mu územia, kde žije viac ako 50 percent po nemecky hovoriacich obyvateľov.

Toto stretnutie náčelníka generálneho štábu Ludvíka Krejčího a generálov Sergeja Vojcechovského, Vojtecha Lužu a Leva Prchalu s hlavou štátu bolo veľmi vypäté a dodnes nie je celkom jasné, čo všetko sa za zatvorenými dverami skutočne odohralo.

„Bol to rozhovor veľmi pohnutý. Videl som slzy v očiach niektorých generálov a počul som z ich úst slová prosby, výstrahy aj hrozby,“ spomínal neskôr Beneš vo svojej knihe Mnichovské dny.

Podľa niektorých...

Je streda 13. marca 1985 a na moskovskom Červenom námestí sa tretíkrát v priebehu 28 mesiacov odohráva takmer identický výjav – Sovietsky zväz sa lúči so svojím najvyšším predstaviteľom. Tentoraz s Konstantinom Černenkom.

Hoci scéna i dej sú prakticky rovnaké, niečo je predsa len inak. Keď v novembri 1982 zomrel Leonid Brežnev, trvalo dva dni, kým sovietske vedenie oznámilo meno jeho nástupcu Jurija Andropova. Po jeho úmrtí vo februári 1984 si politbyro dalo ešte viac načas – kto bude stáť na čele štátu, prezradilo až po štyroch dňoch. 

A teraz? Už niekoľko hodín po tom, ako Černenko naposledy vydýchol, sa verejnosť dozvedá, že novým generálnym tajomníkom komunistickej strany, a teda fakticky prvým mužom krajiny je Michail Gorbačov.

Nie je to jediná zmena. Nový kremeľský šéf je na sovietske pomery aj neobvykle mladý, má iba 54 rokov, takže v prestarnutom politbyre priam svieti. 

A ďalší neprehliadnuteľný rozdiel oproti nedávnej minulosti – nie je to ani jeden z tých mdlých funkcionárov, na akých je verejnosť zvyknutá, ktorí pri prejavoch z papiera otrocky predčítajú notoricky známe frázy. Tento hovorí inak, je vitálny, nedrží sa iba napísaného textu, a hoci sa aj v jeho reči objavujú frázy o „dôslednom uplatňovaní leninských zásad“, „rozvíjaní tvorivej iniciatívy pracujúcich“ a podobne, používa aj slová ako demokracia či sloboda. A pozor, i keď opatrne, hovorí aj o reformách, ktorým sa spoločnosť nevyhne.

Nedá sa vniknúť do myslenia a pocitov obyvateľov Sovietskeho zväzu, ktorí v marci 1985 počúvajú podobné slová z úst nového najvyššieho predstaviteľa krajiny. Nie je však vylúčené, že nejeden ho vidí podobne ako prednedávnom Margaret Thatcherová. S Gorbačovom, v tom čase ešte tajomn...

Pred budovou Černínskeho paláca zastaví konvoj tmavých áut. Straka sa pokúsi zistiť, čo sa deje, zdvihne slúchadlo, ale telefón je hluchý. Na schodoch za dverami kancelárie počuje dupot topánok.

Vydesí sa, pomaly ide k dverám na chodbu, pokúsi sa ich opatrne otvoriť a zistí, že je vo svojej miestnosti zamknutý...

Keď zhruba o ďalšiu hodinu Straka začul, že autá už odchádzajú, znovu skúsi telefón – tentoraz je funkčný. Aj dvere pracovne sú znova odomknuté. A na nádvorí pod oknami svojho služobného bytu leží minister zahraničných vecí Jan Masaryk, presnejšie jeho mŕtve telo.

Ešte prv než o svojej hororovo záhadnej polnočnej skúsenosti porozpráva privolaným kriminalistom, zatelefonuje Straka z kancelárie svojej kamarátke, vdove po Karlovi Čapkovi, herečke a spisovateľke Olge Scheinpflugovej. „Budú tvrdiť, že je to samovražda,“ šepká jej do telefónu, „ale never tomu!“   

Omelka sa nadchol pre príbeh, ktorý mal silné humanitárne posolstvo, oslavoval ľudskú solidaritu i odhodlanie, a navyše z neho sálala drsná ľadová romantika príbehov Jacka Londona či Františka Behúnka, českého rádiológa, účastníka polárnej výpravy na severný pól vedenej talianskym generálom Umbertom Nobilom a autora z nej čerpajúcej knihy Trosečníci na kryhe ľadovej (1928).

Kniha rozpráva o udalosti, keď na prelome rokov 1924 a 1925 v aljašskom meste Nome vypukla epidémia záškrtu. Štafeta dvadsiatich mašérov (teda jazdcov so psím záprahom) a ich 150 psov prebehla od 27. januára do 2. februára 1925 v celkovom čase 127,5 hodiny jazdy 1 085 kilometrov, aby do Nome dopravili protizáškrtový antitoxín.

Zachránili tak možno stovky až tisíce ľudských životov. Nie div, že Omelku námet zaujal – bolo v ňom všetko od hrdinstva na hranici sebaobetovania pre život nevinných detí a súboje s extrémnymi prírodnými živlami aj so zákernou epidémiou až po vzťah medzi človekom a psom, mediálnu manipuláciu a pominuteľnosť svetskej slávy.

  

Smrtiaca epidémia

Aljašské Nome dlho prekvitalo vďaka obchodu s kožušinami a zlatej horúčke na prelome 19. a 20. storočia. V decembri 1924 tu však doktor Curtis Welch v nemocnici Maynard Columbus Hospital u niekoľkých detí diagnostikoval angínu. Podozrenie na záškrt zatiaľ vylúčil, čoskoro však so zjavnými príznakmi tejto vtedy smrteľnej choroby začali umierať prvé inuitské deti.   

Šikovná mladá športovkyňa totiž využila v roku 1902 situáciu, že medzinárodné pravidlá krasokorčuľovania neuvádzali pohlavie športovca, ktorý sa môže zúčastniť na majstrovstvách sveta.

A tak sa 21-ročná Madge prihlásila do súťaže, kde bola medzi samými mužmi jediná žena.

Na prekvapenie všetkých obsadila druhé miesto, hneď za švédskym korčuliarom Ulrichom Salchowom, ktorý jej galantne svoju zlatú medailu ponúkol. Áno, tým Salchowom, po ktorom je pomenovaný jeden zo skokov typických pre tento šport.

  

To, čo sa odvážila Angličanka urobiť, zaskočilo funkcionárov natoľko, že zakázali ženám súťažiť, vraj preto, lebo kvôli ich dlhým sukniam im nevidieť nohy a nedá sa teda spravodlivo ohodnotiť ich výkon.