Bol hlasom disentu, hoci sám disidentom nebol. Spevák, herec, básnik a pesničkár Vladimir Vysockij, ktorý sa narodil 25. januára 1938 v Moskve, patril k najoriginálnejším postavám sovietskej kultúry šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia.
Hoci bol úspešným divadelným a filmovým hercom, popularitu mu priniesla jeho poézia a jej interpretácia v piesňach. Za dve desaťročia ich naspieval viac než päťsto, väčšinu vlastných. Významnú časť tvorili piesne o vojne a človeku v nej, o ľuďoch v krajných situáciách, o láske, ale aj piesne akoby odpočuté priamo zo života.
Nahrávky i ručne prepisované knihy išli z ruky do ruky, jeho sarkastické a smutné piesne i veselé popevky všetci dôverne poznali. Kritika spoločnosti a neúprosná satira, ktorými si Vysockij proti sebe poštval sovietske úrady, mu priniesli obdiv a úctu u obyčajných ľudí a nesmiernu popularitu.
Vladimir Vysockij začal prvé básne písať ako osemročný. V detstve žil niekoľko rokov s otcom, dôstojníkom Červenej armády v Nemecku a po návrate do Moskvy začal študovať strojné inžinierstvo. Po roku však prešiel na divadelnú fakultu MCHAT, ktorú dokončil.
Štyri roky pôsobil v Divadle A. S. Puškina v Moskve, ako herec bol však nerozlučne spätý najmä s najslávnejšou érou avantgardného moskovského divadla Na Taganke.
Zahral si aj vo filme, ale skutočne veľké úlohy stelesnil v divadle pod réžiou Jurija Ľubimova - Galileo, Majakovskij, von Koren v Čechovovom Súboji. Slávu mu priniesla postava Shakespearovho Hamleta, ktorého stvárnil Na Taganke. V jeho podaní bol zvláštnym obrazom dánskeho princa, Vysockij v tejto úlohe spieval a kričal. Podľa mnohých odborníkov však jeho poňatie patrí medzi najlepšie adaptácie v dejinách.
Divadelné predstavenia s Vysockým na javisku sa veľakrát stali jedinou príležitosťou vypočuť si balady a romance v podaní ich autora, ktorý sa sprevádzal hrou na gitare. Hudobné vzdelanie mal Vysockij z detstva, jeho hra na gitare ale nebola zložitá. Hovorí sa, že cestu mu ukázal iný z bardov sovietskeho „protestsongu,“ básnik a spevák Bulat Okudžava.
Vo Vysockého tvorbe nechýbajú biblické témy, či témy o športe, vážne i humorné, ironické, kritické, alebo básne, v ktorých sa vyznával zo svojich názorov a činov (Nemám rád, Nestihol som, Neľutujem). Jeho poetická tvorba vyvrcholila hlbokými filozofickými a etickými úvahami z tzv. divadelného cyklu (Môj Hamlet, Či čítam Fausta, či Doriana Graya...).
Svojimi baladami si Vysockij získal úctu a popularitu v národe, ukázal v nich svetu ruskú dušu, jej radosti a žiale. Vo svojich piesňach vystupoval proti zlým silám a proti systému, v ktorom žil. Bol hlasom disentu, hoci sám disidentom nebol. Sovietska moc ho preto nikdy neprijala ako básnika a speváka, len ako herca.
Prvú básnickú zbierku Zaklínač hadov preto vydali v Moskve štyri roky po jeho smrti. Obsahovala lyrické i epické básne zozbierané na základe zvukových zápisov a rukopisov, ktoré nakladateľstvu poskytla Vysockého manželka, francúzska herečka Marina Vladyová.
Obraz drsného, milujúceho muža si udržiaval Vysockij aj v súkromí. Srdce zradilo 42-ročného herca, ruskú živú legendu, 25. júla 1980 v Moskve. Sovietske vedenie sa pokúšalo v čase letných olympijských hier v Moskve jeho smrť utajiť. Napriek tomu ho na jeho poslednej ceste odprevádzali desaťtisíce ľudí.
