Zabudnuté samozrejmosti

Likvidačný a takmer protiústavný. Tak nazvali návrhy zákonov o Slovenskom rozhlase a Slovenskej televízii ich šéfovia. Ministerstvo kultúry SR sa minulý týždeň opäť tvrdohlavo vyjadrilo, že kontroverzné návrhy zákonov stiahnuť nemieni. Napriek tomu, že do pripomienkovania sa zapojilo 43 subjektov, ktoré vzniesli niekoľko desiatok návrhov, z toho 30 závažných.
Zvláštna hra, ktorá sa rozohrala okolo obrátenej pyramídy, je naozaj pozoruhodná. (Možno súvisí aj s dvoma vysokopostavenými ministerskými úradníkmi, ktorí po vstupe do štátnej funkcie figurovali v obchodnom registri ako konatelia mediálnych firiem, za čo dostali aj pokuty.) Ministerstvo kultúry, samozrejme, odmieta kritické názory ústredného riaditeľa Slovenského rozhlasu J. Rezníka. Je však ťažko vysvetliteľné, prečo sa do nového návrhu zákona nedostali také základné "maličkosti", ktoré by rozhlasu umožňovali aspoň doterajšiu činnosť. Záhadným napríklad ostáva, prečo ministerstvo kultúry zabudlo zadefinovať minimálny rozsah poskytovania programovej služby, zriaďovanie a prevádzkovanie umeleckých telies (zrejme kvalitných symfonických orchestrov tu máme habadej, rovnako ako detských a mládežníckych speváckych zborov) alebo si nevšimlo jeho kvalitné prieskumy.
Bod mrazu nastal aj pri spôsobe volenia riaditeľov. MK navrhuje, aby sa voľba presunula z parlamentu na Radu STV a SRo s argumentom, že v Európe neexistuje žiadna krajina, kde by sa riaditelia volili priamo v parlamente. Rezník však tvrdí, že 150-členný ansámbel politikov je objektívnejší ako deväťčlenný, čo má v sebe určitú logiku. Veď aj Rady STV a SRo volia poslanci, s tým rozdielom, že presvedčiť deväť členov je oveľa jednoduchšie ako mastiť bruchá až 150 zástupcom ľudu. Okrem toho ministerský návrh zákona ustanovuje nové orgány -- dozorné komisie pre oblasť hospodárenia, ktoré rozširujú možnosti podnikania STV a SRo, upravujú prevod majetku štátu v správe týchto médií do ich vlastníctva. Ale aj súčasný zákon rade povoľuje ustanoviť odborné komisie kedykoľvek pri riešení závažných otázok, takže zriadenie stálej dozornej komisie by si opäť vyžiadalo ďalšie platy a štedré odmeny.
Zlatý klinec však odborníci z ministerstva kultúry zatĺkli tým, že rozhlas by nebol definovaný ako "verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia", ale iba ako právnická osoba so sídlom v Bratislave. Táto definícia je príliš široká a v praxi narobí ešte väčšie zmätky ako súčasné chabé definovanie ekonomického postavenia SRo a STV "ako príspevkových organizácií".
Ústredný riaditeľ Slovenskej televízie R. Rybníček sa v otázke zákona o STV vybral vlastnou cestou prvotného doriešenia pojmu verejnoprávny a nasledujúceho vypracovania samotného zákona o STV. Práve návrhy ministerstva kultúry ukazujú, že vymedzenie postavenia verejnoprávneho rozhlasu a verejnoprávnej televízie je najdôležitejšie a ostatné sa od neho odvíja. A zrejme verejnoprávnosť je vec, ku ktorej majú tvorcovia návrhov dosť ďaleko.
Faktom ostáva, že predkladané návrhy zákona o SRo a STV majú množstvo nedostatkov, možno aj preto, že najpočúvanejšou stanicou aj po zriadení duálneho vysielacieho systému naďalej ostáva verejnoprávne Rádio Slovensko, a nie súkromná rozhlasová stanica. Pri novom zákone je len otázkou času, dokedy.