Skoro mi zabehla ranná káva, keď som videl, s akou radosťou detváky šprintujú do školy. Sprvu som ich podozrieval, že to na mňa hrajú. Že to nie sú skutoční žiaci, ale 56-tisíc malých komparzistov. A že ich objednal môj šéf, ktorý taktiež chce, aby som do práce hopsal.
No potom som však tých školákov pozoroval dlhšie (dúfam, že táto veta mi nenarobí problémy) a dnes, po pár týždňoch môžem s rovnakou radosťou konštatovať, že situácia sa upokojila. Ha, už sú naši. Už frflú, že kto sa to má všetko naučiť a sondujú, či sa dalo opisovať. Perspektívni sa už naučili sťahovať referáty z internetu a tí ešte perspektívnejší programujú ostošesť, aby raz mohli heknúť zoznam prijatých.
No a teraz je rad na nás, starých pedagogických harcovníkoch, aby sme im to "natreli", ako sa patrí. Konečne ich môžeme zasypať overenými hláškami, že sú málo iniciatívni, že sa treba so zápalom pripravovať z hodiny na hodinu, že jeden myslel až vymyslel fúrik a potom ho musel tlačiť (ale tlačil sa mu ľahšie -- poznámka autora). A ešte odzbrojujúce so mnou sa nehádaj, ja v tvojom veku a kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody.
No a toto som chcel. Prečo tým chúďatám nenalejeme čistého vína? (opäť veta, z ktorej cítiť problémy). Prečo si nepriznáme, že ani nám sa niekedy jednoducho nechce? Ono, je fakt, že by zmizli čarovné výhovorky. Nikto by sa nezasekával vo výťahu ani nepomáhal babke celú noc zavárať.
Namiesto toho len pankáčsky úprimné "Prepáčte, že som sa nenaučil. Bol som hnilý ako voš." A dolu podpísaný rodič dosvedčí, že ich ratolesť má naozaj tuleniu chorobu a že to môže byť dedičné. Hm. Rozumiem.
Je to nebezpečný precedens. A navyše aj nebezpečne exportovateľný do nášho sveta. Ale popravde -- povedali by ste vy vášmu šéfovi, že sa vám nechce? Ja nie. Tak radšej nebudem hustý. To si radšej od školopovinných priateľov požičiam čosi iné. Napríklad: "Pán riaditeľ, a nezaspievame si radšej Ide pieseň dokola?"
StoryEditor