"Vojna je mier. Sloboda je otroctvo. Nevedomosť je sila...“ Anglický spisovateľ George Orwell už v roku 1949 zhmotnil to, čo u nás napísali tankové pásy v jeden augustový deň. Veľký brat vás v Orwellovej knihe s názvom 1984 videl už dávno predtým, ako sa po našich uliciach prechádzali vyslanci ruského brata - eštebáci. Na Slovensku to nebola fikcia, ale politická realita odetá do červenej, korunovaná kosákom, kladivom a s hlasom internacionály. Volala sa komunizmus, oficiálne reálny socializmus.
Tam, kde skončil Dubček
Alexander Dubček, symbol toho, ako sa vie aj skostnatená obluda rozhýbať, bol z čela štátu strčený do výkladnej skrine, potom do Turecka za veľvyslanca a neskôr odložený klasickou ruskou salámovou taktikou do zabudnutia. Moc v krajine prešla do rúk Gustáva Husáka, ktorý nemal problém zabudnúť po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy (Sovietskeho zväzu, Poľska, Maďarska, východného Nemecka a Bulharska) v auguste 1968 na svoje reformné myšlienky. Mal v tom prax, bol už popredným človekom Povstania, ale aj odsúdeným "buržoáznym nacionalistom“.
A ako hovorí historik Stanislav Sikora, Husák vedel, že ak chce zostať "pri koryte“, musí držať s Moskvou. "Neúspech reformného hnutia potvrdil, že komunistický systém nemožno reformovať, že je to iba ilúzia,“ píše v Dejinách Slovenska historik Dušan Kováč. Spoločnosť to začala pomaly chápať tiež.
Demokracia? A von!
A keď sa nedá reformovať, musí sa budovať. Lepšie povedané normalizovať. A to šlo Gustávovi Husákovi a jeho suite vynikajúco. Napriek živej fakli Jana Palacha, ktorý protestoval proti uduseniu Pražskej jari vlastným životom, politika nepovolila. Režim kontroloval, upevňoval svoju moc a ako píše Kováč, vracal pomery v krajine do koľají, ktoré pokladal za normálne. Nepomohli hladovky študentov ani vzbury odborov. Husák bol v zovretí dogmatických komunistov, ktorí rušili rozjarenú tlač a odsunuli rebelantské študentské časopisy Reflex a Kultúrny život na demokratický spánok. Ak chceli novinári písať, museli mať namiesto karty "Press“ tú červenú.
Nástup neostalinizmu
Nešlo však len o žurnalistov, Ústredný výbor Komunistickej strany rozhodol na začiatku roka 1970 o výmene členských preukazov. A to sa len začalo "rošambo“, ktoré dirigovalo život celej krajiny. Ak ste neprešli pohovorom, mali ste problém. Zo spisovateľov sa stali inštalatéri, z politikov murári a z nevhodných intelektuálov kostolníci. Práve týmto však ubližovali spoločnosti, ktorá prichádzala o svoju elitu.
"Zlatým“ klincom toho roka bol podpis dokumentu Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ. Tento "manifest neostalinizmu“ zdôvodnil príchod vojsk Varšavskej zmluvy ako internacionálnu pomoc za záchranu socializmu v Československu. Posledný úder zlatým 60. rokom rozbehol mašinériu komunistických zjazdov, povinných volieb a odbory vohnal do roly bezmocného prívesku. Ruská salámová taktika spacifikovala inteligenciu aj zahraničnú politiku, ktorú presunula kompletne do Moskvy. "Oslabovali sa české aj slovenské národné orgány a presadzovala sa tvrdá centralizácia,“ pripomína historik novodobých dejín Jozef Žatkuliak.
Beatles, Tatarka a ŠtB
To, čo organizovali páni na vrchu si, odnášal obyčajný ľud - vlastne, nie obyčajný ľud, ale paradoxne vládnuca trieda. Budovateľ socializmu, ktorý stál v radoch na mandarínky, počúval Elán, pri troche šťastia pašovaných Led Zeppelin či Beatles. "Režim kontroloval naše aktivity, to áno. Bol nám v pätách. Čo však bolo horšie, liezol nám do súkromia,“ hovorí filozof a prvý slovenský signatár Charty 77 Miroslav Kusý. Jeden z najznámejších slovenských disidentov, spisovateľ Dominik Tatarka, mal podľa neho z eštebákov (príslušníkov komunistickej tajnej polície - Štátnej bezpečnosti) veľký strach. "Vošli k nemu domov a boli tam schopní presedieť celý deň. Ja som ich dnu nevpustil.“
Celý čas to však v spoločnosti tlelo. Ľudia okolo spisovateľa a publicistu Milana Šimečku, ale ani katolícke krídlo v zastúpení Jána Chryzostoma Korca a Františka Mikloška nechceli zotrvať v "priateľstve“ so Sovietskym zväzom na večné časy.
Ľudské práva s. r. o.
Dobrú pôdu na zrod organizovaného nesúhlasu vytvorilo podpísanie záverečného aktu v Helsinkách Československom. Zaviazali sme sa ním dodržiavať ľudské práva, no realita bola bez prekvapení - rovnaká. Na ich obranu sa však 1. januára 1977 utvorilo spoločenstvo, ktoré publikovalo Chartu 77, v ktorej žiadali dodržiavanie ľudských práv.
Na Slovensku však nemala až taký veľký ohlas. Sčasti preto, že to bolo podľa Kusého najmä "pražské dieťa“, ale aj preto, že sa nevedela šíriť tak efektívne a pre tajnú cirkev nebola až taká príťažlivá. Na druhej strane, režim na Slovenku nebol až taký krutý ako v susedných Čechách a niektorých Slovákov štvalo to, že pod ňou boli podpísaní i niektorí českí komunisti. Chartisti sa stali nepriateľmi, boli sledovaní a aj dočasne väznení. Bola to taká prvá lastovička, ktorá hovorila Husákovi a jeho kolegom pravdu, nie však tú červenú.
List, ktorý si všimli všetci
"Okrem Charty sa po rokoch mlčania prihlásil k slovu aj Alexander Dubček,“ píše Kováč v Dejinách Slovenska. Práve Dubček v roku 1976, pri príležitosti konferencie komunistických strán v prokomunistickej Nemeckej demokratickej republike, rozoslal hlavným predstaviteľom list, v ktorom vyzýval na obranu reformných komunistov a rozbúril tým na chvíľu vlny európskej politiky.
Spoločnosť sa za tie roky podľa Žatkuliaka niekam dostala. "Hýbala sa. Nebolo to vždy jednoznačné, občas to bol krok doľava, doprava, ale nestagnovala. A ten rozpor medzi skostnateným režimom a spoločnosťou sa musel prejaviť.“
A prejavil. Nielen u nás.
Pohreb ZSSR
V 80. rokoch sa Sovietsky zväz stretol s problémami svojich satelitov zoči-voči a už to nešlo potlačiť silou. Riešenie sa podľa autora knihy Komunizmus, Richarda Pipesa, na nejaký čas odsúvalo výberom starých a aj chorľavých prvých tajomníkov, ktorí boli zárukou, že sa nič nepohne dopredu. No geriatriou na čele zväzu sa už nedalo nič zachrániť, revolúcia bola "na spadnutie“. "Vymenovali mladého Michaila Gorbačova, ktorý mal oživiť systém bez porušenia základov,“ pripomína Pipes. Gorbačov však skoro zistil, že komunizmus je nezreformovateľný a ako jediné riešenie videl glasnosť a perestrojku. U nás však situácia nebola iná a seniori na čele štátu - prezident Gustáv Husák bol ročník 1913, predseda vlády Ľubomír Štrougal 1924 a člen predsedníctva ÚV KSČ Vasiľ Biľak ročník 1917 - zmeny odmietali.
Paradoxne, reformy prichádzali zo Zväzu sovietskych socialistických republík, ktorý sa Gorbačovovi čoskoro rozpadol. "Po roku 1986 som si uvedomil, že vnútropolitické pomery v Československu sa môžu zmeniť. A vnímal som aj medzinárodnú situáciu, ktorá to naznačovala,“ spomína si Žatkuliak.
Samovražda komunizmu
Už to nešlo zastaviť, spoločnosť pocítila svoju šancu. Na čele ÚV KSČ vystriedal symbol normalizácie Gustáva Husáka predstaviteľ tvrdej línie Miloš Jakeš a roztočil kolotoč zmien v čelných funkciách. Rokom obratu bol rok 1988. Katolícka cirkev i študenti vytiahli v pokojných demonštráciách sviečky a všetko začalo akosi dýchať. Potom prišiel 17. november, ktorý komunizmu vystavil nekrológ. Dokonalá spoločenská rovnosť poháňaná komunistickou utópiou asi nie je možná. Ako hovorí Pipes, komunizmus neumrel na zlyhanie ľudského faktora, ale na vrodené chyby prítomné v jeho samotnej podstate. Už mu môžeme vystaviť účet... nemá ho však kto zaplatiť.