S nadhľadom hovorí, že prežil jedenásť režimov. Rodný list mal červený, učil marxizmus. Bol však aj rozčarovaným augustovým Slovákom i režimom zvrhnutým robotníkom. Pre niektorých zostáva komunistom, pre iných naším prvým chartistom a osobnosťou, ktorá zvrhávala ideológiu. Miroslav Kusý.
Akí sme, respektíve ste boli počas komunizmu, nazývaného reálny socializmus?
Vtedy sme boli mladí. Nevyberali sme si. Zrazu sa to celé zomlelo a my sme sa museli v tej dobe orientovať a vybúriť svoju mladosť v situácii, aká nám bola pridelená. Nebolo to jednoduché, buď sme sa prispôsobili alebo provokovali.
Je lepšie prispôsobiť sa či provokovať?
Ťažko povedať. Závisí to od povahy. Niektorí sa prispôsobovali a venovali sa popritom svojim veciam, niektorí provokovali. To boli tí s vyzývavými účesmi v rifliach.
Vy ste však napriek tomu režimu podali ruku...
Áno, vstúpil som do komunistickej strany.
Prečo?
Sčasti aj preto, že to bolo vynútené. Viete, ako to chodí, realizoval som sa v oblasti filozofie, chcel som publikovať, bádať. Vstup do strany bol podmienkou práce na univerzite.
A presvedčenie v tom nebolo?
Bolo. Vstupoval som tam aj z presvedčenia, nebol to z mojej strany len akt prispôsobenia sa.
Z čoho to plynulo?
Je to jednoduché -- pochádzal som z robotníckej rodiny. Môj otec bol komunista, ktorého väznili počas slovenského štátu, ja jeho syn. A vtedy sa navyše do strany nevstupovalo, vtedy to bola pre vás česť.
Takže v tom bola výchova...
Pozrite sa, nemohol som si vyberať. Študoval som síce filozofiu, ale nemohol som si vybrať, akú budem študovať. A tak ako si človek nevybral rodičov, tak si nemôže vyberať ani tú školskú výchovu. Bol to môj rodný list, mohol som si ho opravovať až neskôr. Vyšiel som zo školy, mal diplom z marxizmu a až potom som sa mohol vzdelávať v inej filozofii.
Aký je teda váš vzťah k marxizmu?
Naša generácia sa snažila dať marxizmu nejaký obsah. Urobiť ho trochu životaschopným. O toto sme sa snažili. Do určitej doby sme si mysleli, že marxizmus je nástroj, ktorý keď sa obrúsi a vylepší, bude sa s ním dať pracovať.
Nedalo?
Ukázalo sa, že nie... Dnes už sa považujem za liberálneho filozofa. Prišlo to vekom a zmúdrením.
Vstupovali ste do strany z presvedčenia. A ako to bolo s vaším odchodom?
Rovnako. Ja som však neodchádzal, mňa vyhodili. Prejavil som svoj nesúhlas. Vtedy sa tu niečo zlomilo.
Po auguste 1968 ste napriek udalostiam boli členom Husákovho kabinetu. Prečo?
Bol som vedúci ideologického oddelenia. Gustáv Husák sa stal tajomníkom, ja som bol "dubčekovec" a od akčného programu som nechcel ustúpiť ani o krok, a to už tu vtedy boli Rusi. Ešte pred čistkami ma vyhodil zo strany.
Naozaj ste verili tomu, že to je reálne?
Áno. Husák s tým aj vystupoval. Verili sme tomu, že s Alexandrom Dubčekom stojíme a padáme. Preto som s ním vstupoval do spolupráce.
Stali ste sa však nežiadaným.
Presne. Bol to šok. Ľudia sa báli, aby nedopadli rovnako. Mnohí priatelia vás zrazu nepoznali. Mali strach.
Hnevalo vás to?
V istom zmysle som to chápal. No na druhej strane tu boli tí, čo nám pomáhali.
Aký bol výsledok?
Izolácia. Stal som sa človekom bez šance. Človekom na okraji spoločnosti. Robotníkom, paradoxne, príslušníkom vládnucej triedy.
Čo na normalizácii bolo vôbec najhoršie?
Režim kontroloval naše aktivity, to áno. Čo však bolo horšie -- liezol nám do súkromia.
Nerozmýšľali ste nad emigráciou?
Mal som z Rakúska vybavené papiere. Dokonca aj eštebáci na mňa po podpise Charty 77 zatlačili, že ak sa mi tu nepáči, mám sa vysťahovať, do dvoch týždňov mi to vybavia. Obyčajne to trvalo rok -- dva.
Aká bola odpoveď?
Ak sa vy vysťahujete, mne sa tu bude páčiť.
Ste jedným zo signátorov Charty 77, po novembri 1989 ste zase "zdvihli moc, ktorá vám ležala pri nohách". Urobili by ste to aj dnes?
Nie... Ani vtedy sme ju nechceli. Väčšina z nás to brala tak, že sme dočasnými "vládcami". Nebol to náš cieľ. Chceli sme ju dať odborníkom...
...ktorí neboli?
Presne tak. Nebola tu tá generácia. Sám som zakladal katedru politológie, hoci som filozof. Od moci som po revolúcii rýchlo ušiel. Nebolo to nič pre mňa. Bolo mi z toho vyslovene fyzicky zle.
A na záver, pán Kusý, akí sme dnes?
Skeptickejší. Takí rezervovanejší. Politici nám dnes vyčítajú, že nemáme v úcte štát. Ja sa však pýtam čo je ten štát, ktorý by mi mal byť blízky. Ja som prežil jedenásť režimov za svoj život. Väčšina z nich bola voči mne nepriateľská. Nemám dôvod adorovať štát. Ani tento, v ktorom žijem.
Ste teraz spokojný?
Poviem vám, kedy som bol najspokojnejší. Vtedy, keď som žil v uzavretom spoločenstve chartistov. Žili sme nezištne, priateľstvá boli vrúcne.
Nie je to paradox?
Je. Najťažšia doba nás v podstate posilnila.
StoryEditor