Nechcel zverejniť svoje pravé meno. Nestojí o to, aby sa o ňom čítalo, rád sa podelí so zážitkami. Hovorme mu Peter Mihál.
Pamätá sa, ako sa 29. augusta začali po dedine šíriť reči, že vypuklo povstanie a že slovenský štát už neexistuje. Mal vtedy štrnásť rokov. "Ľudia všeličo povrávali, starí chlapi vedeli všetko. My ako deti sme počúvali." Návštevy vojakov či partizánov boli odrazu na dennom poriadku. "Vedeli, kam si majú ísť v noci pýtať. Kde nevideli maštaľ, tak nešli. Neboli hlupáci, aby išli do chudoby pýtať si jesť." Dedina nebola síce bohatá, ale keď sa dalo, každý prispel potravinami do zbierky pre partizánov. Chodili i maďarskí zbehovia, ktorí hľadali niečo pod zub a nocľah. "Otec im vravel, že obetuje celú rodinu, keď ich nájdu. Maďar zasa na to, že aj on má tri deti a chce ich vidieť." Tak im nakoniec poskytli ubytovanie, jedlo a zavčas rána odišli. SNP bolo v plnom prúde, Banská Bystrica ešte nebola dobytá, keď sa Petrovej rodine do dvora na kraji dediny napratal celý partizánsky oddiel. "Naraz Rus otvoril dvere, to bol taký vysoký dôstojník, čiapku mal ako Mikuláš, takú zimnú." A Peter tam stál vzpriamene so sestrou a s mladším bratom zoči-voči potenciálnemu nepriateľovi. Partizáni si pohundrali, že v dome sú deti, a odišli spať k okolitým susedom. Ale stráž zostala v Petrovom dome, na kraji obce. "V kuchyni spávali, tam bola slama, svietilo sa, kúrilo sa."
Viete si predstaviť život v partizánskej dedine? Peter si to nepredstavoval. On v nej žil. A život v nej dával a bral. Rovnako ako aj slovenský štát, ktorý kvôli označeniu "partizánska" zastavil obci prídel cukru, petroleja, tabaku... Ľudia sa báli, že príde zima a nebude ničoho. Všetkého bolo málo, no každý pomáhal, ako mohol. Aj Petrova rodina dávala partizánom mlieko či chlieb, keď po nociach búchali na okná, že sa potrebujú zohriať. "Raz zabúchal na okno Rus. Otec nechcel otvoriť a on vonku nadával, že musí za nás bojovať a my mu ani otvoriť nechceme." Dodnes si pamätá jeho zakrvavený plášť. Nie od ľudskej krvi. V kočiari mal zabitú jalovicu, o ktorú sa po ceste ohrieval.
Stále sa čosi dialo, nikto nevedel, kedy môžu prísť Nemci, kedy zasa partizáni. A pomáhajte, keď je vyhlásené stanné právo a za najmenší prehrešok môžete pykať smrťou. Stávalo sa, že nemeckí a maďarskí vojaci brali dobytok. Dedinčania sa už pomaly chystali na to, že obec bude vypálená. "No prišiel nemecký major, ľudia sa sťažovali. Že im štát nepridelil potraviny, že vojaci odvliekli dobytok." Major zariadil všetko potrebné a dedina dostala svoj prídel, dokonca i všetky kravy dohnali späť. A na vypálenie sa zabudlo. Aj Nemci boli len ľudia, báli sa o rodiny, o deti. Často v dedine rozprávali, že nemajú od rodín už dlhé mesiace žiadne správy. Človek si uvedomí, že na druhej strane boli možno tiež len ľudia, ktorých zvalcovala fašistická mašinéria.
Hlinkova garda? "To bolo také spontánne. Slovensko bolo chudobné, každý čakal na lepšie časy, tak boli aj takí, že sa dali do gardy. Vyspevovali: horou, dolinou, lesom, bučinou. Ale to len tak bolo. Nikomu nič zlé nespravili." Svet bol iný ako teraz, život zložitejší, vedľa seba žili odbojári i gardisti. "To ľudia u nás boli ešte bohabojní, neudávali sa. Nie ako teraz," uzatvára dnes už 79-ročný Peter.