Ako to vidím ja Roman Luknár
Na víkend som odišiel z hlavného mesta na samotu. Skoro stále som zavretý v štúdiu, tak som potreboval odísť niekam za slniečkom. Nezlákali ma ani spoločenské udalosti ako premiéra nového Jánošíka, koncert Anastacie či Korunovačné slávnosti. Oddychoval som v Banskej Štiavnici a pozeral futbal.
Posledný zápas Slovákov sa mi páčil. Aj keď som sa naň pozeral s obavami, keďže bol označený ako prudko rizikový. Tak aspoň povedala FIFA. Lebo FIFA vie. Len fanúšikovia zabudli na to, že sú rizikoví, a nič sa nestalo. Naopak, Česi ostali vycerení aj po zápase, aj keď už vedia, že do Johannesburgu z prvého miesta nepocestujú. A ešte povedali, že nám budú fandiť. Prajú nám. Však aj my sme im priali. A tak aj dopadli.
Ten zápas mal atmosféru. Ale stále to bola atmosféricky len taká žubrienka oproti tomu, čo sa deje počas El Clasico -- medzi Barcelonou a Madridom. Lebo tam čo sa deje, vážení... 84-tisíc ľudí hučí 90 minút v kuse, no keď sa ocitnete dole v treťom rade, trošku sa z toho ježia chlpy. V takom divadle som nikdy nehral a, bohužiaľ, ani hrať nebudem.
To je akoby ste pozerali film 300! A prežiť môžu len jedenásti. Lebo tých druhých ešte v ten večer médiá ukameňujú. Tie naše mohli Hamšíka, lebo ako má vysokú frizúru, tak má niekedy nízky prah zodpovednosti v krízových futbalových momentoch.
Ale pozor, ak teda pôjdeme na tie majstrovstvá, som si istý, že jednou z hviezd tohto šampionátu bude istý Vladko Weiss. Od čias Dubovského sme tu taký talent nemali! A ešte niečo -- budeme hrať minimálne štvrťfinále!
Ak ma teda tréner postaví...
Zajtra píše Ivan Tásler