Jednou z mojich mnohých úchyliek je tzv. Münchhausenov syndróm, čiže syndróm baróna Prášila. Keď mi niekto položí pomerne jednoduchú otázku, napríklad čím žiješ v posledných dňoch, krátko zvážim pravdivú odpoveď a radšej si začnem bohapusto vymýšľať. Niežeby som nemohol povedať pravdu. Ale suchá pravda mi príde taká banálna a nudná, že sa mi ju vždy chce trocha vylepšiť, prípadne vymyslieť úplne od začiatku. Koho bude, preboha, zaujímať, že som si celé leto upratoval knižnicu?
Mám písať o tom, ako sa prechádzam so psom po dúbravskom sídlisku a už dva mesiace fascinovane pozorujem výmenu teplovodného potrubia? Koho bude zaujímať, že sa po troch rokoch opäť stretla naša Gastronomická spoločnosť? A to som ešte vybral tie zaujímavejšie príklady. Mohol by som napríklad písať aj o tom, čo som v poslednom čase čítal. Veď hej, skvelé poviedky Trumana Capoteho a Leonida Andrejeva. A desiatky iných textov a kníh, ale bude to niekoho zaujímať? Samotná pravda prepísaná na papier, ak, samozrejme, človek neprejde až na samú hranicu sebaobnaženia, je pomerne nezaujímavá. Predstavte si, že ste sa rozhodli dostať sa stopom povedzme až po Gibraltár v južnom Španielsku. Je leto, prespať sa dá hocikde pri ceste, nikam sa netreba zvlášť ponáhľať. Je úplne jedno, koľko to bude celé trvať a či sa cestou zdržíte v Neapole, na francúzskej riviére, v Barcelone, Tolede alebo niekde inde. Prvé dva týždne vás ešte celkom baví to množstvo rôznych ľudí, ktorí vám zastavia. Ale po čase vám začnú ísť na nervy stále tie isté otázky -- Odkiaľ idete a kam? Čo tam budete robiť? Čím sa živíte? Už ste to zopakovali predchádzajúcim šoférom aspoň stokrát. A začnete si vymýšľať. Len tak pre radosť. Na fleku si vytvoríte úplne novú identitu. Môžete byť bankový úradník z Trnavy alebo inštalatér zo Zvolena, záhradník z Banskej Bystrice, v prípade dotieravých šoférov aj vreckový zlodej z Bratislavy. A, samozrejme, necestujete len tak -- vybrali ste sa k Gibraltáru zakopať poklad, navštíviť svojho príbuzného, ktorý sa tam uchytil ako úspešný obchodník zo starožitnosťami, ste na svadobnej ceste, idete si obzrieť nedávno zdedený dom na útese atď. Možností je veľa. Rozhovor sa krásne rozbehne a je takmer jedno, či vám dotyčný uverí alebo nie. Pravdepodobne ho už nikdy nestretnete a preto si všetky tie výmysly nemusíte pamätať. Pozor -- výmysly, nie klamstvá. To je veľký rozdiel.
Horšie je to už doma na Slovensku. Keď sa ma priateľka opýta, čo dnes bolo nové, opäť cítim to známe šteklenie a začnem súkať jednu vymyslenú príhodu za druhou. Našťastie ma už pozná. Vždy však natoľko tŕpne, keď začnem komunikovať s nejakým jej známym, že už cíti potrebu uvádzať na správnu mieru aj pravdivé udalosti. Cítim, že sa za mňa trocha hanbí a trocha jej to ide aj na nervy.
Tak týmto žijem. Alebo sa mi len nechcelo napísať pravdu.
Autor je literárny kritik