Žijem Jánošíkom. Túto vetu by som mohla povedať asi tisíckrát v priebehu uplynulých sedemnástich rokov a vždy by to bola pravda. Teraz sa však mení niečo podstatné -- kým doteraz som o Jánošíkovi a "pravdivej histórii" jeho života mohla iba rozprávať, odteraz mi už stačí pozývať na film, kde si to, o čom som hovorila, môžu diváci pozrieť na veľkom plátne. Môj scenár sa stal filmom. Som dojatá a tak trochu v rozpakoch, ako som vždy, keď sa lúčim s niekým, koho mám rada. Film pomohli Slovákom dokončiť Poliaci. Všetci sa ma pýtajú, či mi to neprekáža, či to nie je škoda, že nám zase raz niekto niečo zobral. Nuž, bez nich by nevznikol a nič nám nevzali. Po premiére v Poľsku napísal filmový recenzent v časopise Newsweek, že režisérky Agniezska Holland a Kasia Adamik nielenže vracajú Jánošíka Slovensku (Poliaci boli vďaka televíznemu seriálu zo sedemdesiatych rokov presvedčení, že Jánošík je Poliak), ale vracajú mu aj jeho ľudskosť. Keď píšem tieto riadky, ešte nevieme, ako film prijmú slovenskí diváci, čo povedia na príbeh o Jánošíkovi vychádzajúci zo zdokumentovaných faktov. Tí niekoľkí Slováci, ktorí film videli v Poľsku, neskrývali svoje pohnutie. Chápem to nielen ako poklonu tvorcom, ale aj ako znak ich akejsi úľavy. Pretože hoci je Jánošík naším národným hrdinom, predsa sa mnohí niekde v podvedomí obávali, že to bol obyčajný zlodej a vrah. Chceli by sme uctievať zlodeja a vraha? Sme tiež takí? Nie sme. A predsa nás Juro Jánošík akosi zrkadlí. A aj preto je asi náš filmový Jánošík prijímaný s takým očakávaním -- môže nám povedať veľa nielen o tom, aký bol on, ale aj akí sme my, keďže sme si práve tohto človeka vybrali spomedzi mnohých, aby sa stal legendou. Každá generácia má svojho filmového Jánošíka, každá ním chce povedať niečo iné. Aj ten náš je o nás. A akí sme, na to sa treba prísť pozrieť na vlastné oči. Srdečne pozývam!
Eva Borušovičová -- scenáristka a režisérka