Ľudská dôstojnosť znamená, že každá ľudská bytosť má svoju hodnotu, teda, že potrebám každého človeka by mala byť prikladaná rovnaká dôležitosť a váha.

K sociálnym potrebám človeka patrí aj potreba byť aktívnym a spoločensky prospešným. Dôstojnosť definovaná cez ľudské potreby sa tak stáva ako individuálnou kategóriu, tak kategóriou spoločenskou.

Problémom je , že zamestnanosť osôb so zdravotným postihnutím je dlhodobo nízka. Prečo len niečo vyše 10% osôb so zdravotným postihnutím aktívne pôsobí na trhu práce (v porovnaní s približne 65% dospelej populácie bez zdravotného postihnutia)? Nemožno predsa uveriť tomu, že len každý desiaty človek s nejakým druhom zdravotného postihnutia chce pracovať a tak uspokojovať svoje vlastné potreby a prispievať k uspokojovaniu potrieb svojej rodiny (individuálna stránka dôstojnosti). Rovnako neznie reálne, že by takáto situácia bola pre spoločnosť žiaduca a dlhodobejšie udržateľná (spoločenská stránka dôstojnosti).

Zrejme existuje viacero dôvodov, prečo je to tak. Tradícia, že osoby so zdravotným postihnutím treba chrániť, pristupovať k nim a ich rodinám primárne ako k „sociálnym prípadom“. Dôvodom môže byť ochranársky prístup rodín samotných detí a mladých ľudí so zdravotným postihnutím. Výskumy opakovane poukazujú aj na obavy zamestnávateľov zamestnávať osoby s nejakým druhom zdravotného postihnutia (strach zo zníženého výkonu, z častej práceneschopnosti), aj keď ich majú predovšetkým tí, ktorí skúsenosť s takýmito zamestnancami a zamestnankyňami doteraz nemali. Zamestnávateľov odradzuje aj potreba rozličných úprav pracovného miesta, či veľká byrokracia okolo administrovania verejnej podpory na ich realizáciu. Nepochybne situácii neprospieva ani celkovo vysoká miera nezamestnanosti v spoločnosti, ktorá znižuje konkurencieschopnosť osôb so zdravotným postihnutím na otvorenom trhu práce.

Je zrejmé, že trvalejšie zlepšiť situáciu v zamestnávaní osôb so zdravotným postihnutím nebude jednoduché, rovnako, že to bude „beh na dlhšie trate“, nakoľko zmena bude nevyhnutná na všetkých úrovniach, od jednotlivcov, ich rodín, rovnako na úrovni školského systému, systému trhu práce a celkového spoločenského povedomia.

V našom Inštitúte pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím máme v rámci našich činností vytvorené programy či už individuálne alebo skupinové na podporu sociálnych zručností akými je kooperácia, asertivita, zodpovednosť voči sebe a druhým, empatia, sebakontrola. Snažíme sa identifikovať a posilňovať silné stránky a zisťujeme možnosti ich využitia v pracovnom uplatnení. Pracujeme so stresom, so schopnosťou pracovať v kolektíve, so schopnosťou efektívne si zorganizovať čas na prácu, snažíme sa naučiť našich klientov aktívne počúvať. Cielenými činnosťami podporujeme tréning pracovných návykov a výkonu, schopnosť zaradiť sa a fungovať v pracovnom kolektíve a snažíme sa zvýšiť motiváciu uplatniť sa na trhu práce.

Ľudia so zdravotným postihnutím tvoria neoddeliteľnú súčasť každej spoločnosti, preto je jej úlohou nastaviť legislatívny rámec v oblasti zdravotného poistenia ale i sociálnej politiky tak, aby ľudia so zdravotným postihnutím prostredníctvom kvalitnej komplexnej rehabilitačnej starostlivosti boli schopní pracovať, vytvárať hodnoty a neostávali len príjemcami sociálnych dávok a kompenzácií. Takýto postoj k predmetnej problematike je určujúcim faktorom pre uspokojenie potrieb ľudí so zdravotným postihnutím v sociálnej i ekonomickej rovine v rámci celej spoločnosti.