Pred 90 rokmi vznikol na povojnových troskách Rakúsko-Uhorska štát, ktorý mal pomôcť Čechom a Slovákom. Aj keď nebol ideálny a Masarykom proklamovaná línia československého národa bola absolútne nereálna, za tento štát sa hanbiť nemusíme. Vznikol nenásilne, stál na demokratických základoch a hospodársky prosperoval. Pred 90 rokmi založil aké-také pravidlá spolužitia dvoch národov a vstúpil do histórie, ktorú nemusíme v učebniciach prepisovať podľa zmien režimu. Inak povedané, ak by nebolo Československej republiky v roku 1918, nemali by na čom stáť Česko a Slovensko v roku 2008.
Odhliadnuc od klasickej nostalgie, ktorá s pribúdajúcim časom zlé veci z pamäti vymazáva a dobré dostáva čoraz viac do popredia, dnes si nemáme s Čechmi čo závidieť.
V jednom aj druhom štáte dostáva slovo reformy pejoratívny nádych, aj tu aj za riekou Moravou sa spoločenská a politická mobilizácia proti pravicovým vládnym kabinetom stáva zárukou volebného úspechu (pozri ostatné výsledky krajských a senátnych volieb v Česku, kde Ficov priateľ a socialista Jiří Paroubek s prehľadom prevalcoval rozštiepenú Občiansko-demokratickú stranu). Aj preto slabšie sociálne vrstvy skôr drukujú Československu ako Slovensku.
Hrdosť na štát sa skutočne nedá nalinkovať cez učebnice vlastivedy a zapáliť prostredníctvom vatier zvrchovanosti. Hrdosť na štát sa priamo odvodzuje od hmatateľných úspechov toho-ktorého štátu, čo potvrdzujú aj prieskumy verejnej mienky z predvolebného obdobia v roku 2006, keď na sklonku éry Mikuláša Dzurindu väčšina Slovákov neskrývala hrdosť na štát, ktorý sa dokázal etablovať v OECD, EÚ, NATO, lákať investorov a inšpirovať rovnou daňou.
Je dobré, že Československo existovalo a je ešte lepšie, že existuje samostatné Slovensko. Nie preto, že nacionalistom umožňuje zamiesť s Maďarmi, ale preto, že zodpovednosť za svoju budúcnosť máme my sami. My si môžeme vybrať, či chceme, aby za nás rozhodovala chiméra sociálneho štátu, my si môžeme vybrať, či budeme kompenzovať nedostatok právneho a politického povedomia kancelárskymi normami z Bruselu. My si môžeme vybrať, či sa vôbec o tom budeme baviť - a našťastie sa nemôžeme vyhovárať na žiadnych Čechov, Židov, Maďarov či iné "temné“ sily.
Každý normálny Čech a Slovák si môže nalistovať v kalendári 28. október 1918 a skonštatovať, že to naozaj stálo za to. To isté však nemôže skonštatovať pri pohľade na 1. január 1993, keďže väčšina hlavných aktérov rozdelenia buď následne politicky vybuchla, alebo do zabudnutia, bohužiaľ, neodišla. Tí, ktorí dnes pripravujú zákony o zásluhách Hlinku, Dubčeka či Štefánika, totiž robia všetko preto, aby sa o nich o 90 rokov radšej nepísalo.
Peter Vavro, šéfredaktor HN, Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.