Lyžovačka v ére eura

So zvyškom rodiny, ktorý ešte zostal doma, si chodíme občas v zime zalyžovať. Obyčajne sú to jednodenné lyžovačky v strediskách na dojazd od Bratislavy. Kedysi boli strediská vrcholom našej predstavivosti. Boli tam vleky, upravené svahy, nablízku reštaurácie. Potom prišiel Schengen a teraz euro. Rakúsky Semmering sa stal porovnateľne dostupným na lyžovačku ako slovenské strediská. Je trochu ďalej ako karpatské strediská a cena lístka na výťahy je dvojnásobná oproti domácim. Ale zjazdoviek a výťahov je množstvo. Diaľnica vedie takmer k výťahom, takže časový rozdiel v doprave nie je veľký. Všetky zjazdovky sú upravené a zasnežené. Najesť sa dá pri každom vleku či výťahu. Mimochodom, v reštauráciách je veľa slovenskej obsluhy. Povedali sme si však, že si zalyžujeme aj doma. Dopadlo to zle. Bolo to síce bližšie a lacnejšie, ale Semmeringu sa to vôbec nevyrovnalo. Hoci boli teploty už viac než týždeň pod nulou, jedna zjazdovka nebola zasnežená, takže vlek nefungoval. Druhá zjazdovka bola miestami zasnežená veľmi úzko. Mnohí lyžiari, ktorí tadiaľ jazdili rýchlo, zmenili úzke úseky na ľadovú plochu. Jeden vlek jazdil akoby sám. Obsluha vleku sedela v búdke pri štarte. Pokiaľ nasadali na vlek skúsení lyžiari, išlo to. Nasadal však na vlek aj hrdinský malý chlapec a dvakrát vypadol. Ani to neinšpirovalo obsluhu vleku, aby vyšla z búdky a pomohla chlapcovi, aj keď to bolo jej povinnosťou. Po celodenných pokusoch o lyžovačku sme si s manželkou povedali, že naše vlastenectvo sa končí pri lyžiarskych svahoch. Nabudúce už znova pôjdeme na Semmering. To málo času, ktoré nám zvýši na lyžovačku, chceme využiť naozaj na lyžovačku. Slovenské lyžiarske strediská si musia uvedomiť, že nielen ony konkurujú rakúskym strediskám, ale aj rakúske konkurujú im. Slovenské strediská v Malých Karpatoch majú objektívnu nevýhodu oproti rakúskym, pretože nemajú za sebou vysoké hory. Ale ako regionálne lyžiarske strediská by mohli celkom prosperovať. Musia však pracovať riadne, čo predsa nie je žiadne umenie.