Posledné týždne priniesli opäť zmes lepších a horších ekonomických správ. Z doteraz známych údajov je zrejmé, že kríza postupne stráca na sile, avšak stabilizácia je zatiaľ veľmi krehká. Je pravdepodobné, že miera nezamestnanosti bude v USA, aj vo väčšine ekonomík eurozóny (vrátane slovenskej), prinajmenšom do konca roka ešte mierne rásť.
Zmiernenie prepadov HDP a zamestnanosti v rozhodujúcich svetových ekonomikách od 2. štvrťroka 2009 je v podstatnej miere vyvolané rozsiahlou fiškálnou a v niektorých prípadoch aj monetárnou expanziou. Intervencie zo strany verejných financií sú na druhej strane predmetom ostrej kritiky časti odbornej verejnosti. Na ich obranu však treba uviesť, že v čase vrcholiaceho pesimizmu a paniky na prelome rokov sa práve vlády a centrálne banky zdali byť (vďaka svojej akcieschopnosti) poslednými inštanciami triezveho úsudku.
Iste, väčšina "protikrízových" fiškálnych stimulov sa prejavuje v rastúcich výdavkoch, deficitnom hospodárení a v konečnom dôsledku aj vo verejnom dlhu jednotlivých štátov. Kombinácia monetárnej a fiškálnej expanzie vyvoláva tiež obavy z akcelerácie inflácie v globálnom meradle, čo sa na finančnom trhu odzrkadlilo v opätovnom prelomení psychologickej hranice 1 000 USD za trojskú uncu zlata. Niektorí dokonca hovoria o očakávanom kolapse menového systému a krachu verejných financií, najmä v spojení s USA.
Podľa aktuálnych odhadov Eurostatu by mal hrubý verejný dlh USA koncom roka 2009 dosiahnuť 78 % HDP, čo je najvyššia hodnota za posledných 50 rokov. Výška verejného dlhu už dosahovala hodnoty cez 70 % HDP aj v prvej polovici minulej dekády, v priebehu druhého funkčného obdobia Clintonovej administratívy sa verejný dlh podarilo razantne redukovať na 55,5 % HDP. V tom čase však vláde nahrávala oveľa lepšia ekonomická situácia, keď nezamestnanosť v porovnaní so súčasnosťou nedosahovala ani polovičné hodnoty a reálny HDP vzrástol kumulatívne takmer o 19 %.
Situáciu v súčasnosti komplikuje aj naakumulovaný dlh z minulých rokov. V čase krízy sa opäť potvrdzuje opodstatnenosť konceptu tzv. cyklicky vyrovnaného rozpočtu. Jednoducho povedané, v časoch ekonomickej prosperity by sa vlády mali snažiť o prebytkové, alebo aspoň vyrovnané hospodárenie, aby nezužovali manévrovací priestor fiškálnej politiky v zostupnej fáze ekonomického cyklu. Prezident Bush sa v tomto ohľade, bohužiaľ, zaradil medzi politikov, ktorí nevidia za horizont volebného cyklu. Z pohľadu USA vyznieva hrozivo ani nie tak úroveň verejného dlhu, ako očakávaná dvojciferná úroveň deficitu hospodárenia verejných financií v rokoch 2009 a 2010 (z toho približne 3 % HDP v každom roku tvoria náklady dlhovej služby), najmä z hľadiska tvorby inflačných očakávaní.
Aj napriek tomu treba zmienené katastrofické scenáre o rozklade monetárneho systému a verejných financií vnímať ako veľmi málo pravdepodobné. Celkovo možno pôsobenie fiškálnej politiky v rozhodujúcich svetových ekonomikách v roku 2009 hodnotiť ako stabilizačné. Ak nič iné, tak fiškálne a monetárne stimuly pomohli aspoň vylepšiť sentiment panikáriaceho trhu. Pred tvorcami fiškálnej politiky však v roku 2010 stoja v porovnaní s rokom 2009 azda ešte náročnejšie výzvy v podobe realizácie tzv. exitovej stratégie fiškálnych stimulov v zodpovedajúcom objeme, forme, a predovšetkým čase. Následná (a nevyhnutná) konsolidácia verejných financií bude fiškálne autority celkom určite zamestnávať v dlhšom časovom horizonte, než len v roku 2010.