Blížiace sa výročie novembra 1989 bude podnetom na spomienkovú, oslavnú alebo bilančnú publicistiku. Ale je tu niečo, čo naše vnímanie minulosti ovplyvňuje viac než fakty alebo kritický rozum: ľudové mýty. Nevedno, ako a kto ich tvorí, ale ľahkovážne im priznávame pravdivosť, hoci tento náš sklon k mýtom už dávno využívajú a zneužívajú všetci, čo žijú z ovplyvňovania verejnej mienky, od politikov, cez reklamnú brandžu až po žurnalistov v médiách...
Michail Sergejevič Gorbačov mal pri vstupe do Kremľa (1985) dve "výrobné vady". Bol o generáciu mladší než panujúca gerontokracia (vekový priemer kremeľského vedenia bol nad 70 rokov). A neniesol zodpovednosť za vojenské zásahy a okupácie, ani nebol pri budovaní sovietskej moci, do ktorej základov sa cement nemiešal vodou, ale krvou občanov... Slovom, bol prvým z dlhého radu vládcov ZSSR, ktorý nemal na rukách krv.
Možno práve tieto dve anomálie spôsobili, že bral niektoré "socialistické ideály", ktoré dovtedy slúžili iba ako paraván moci a násilia, za bernú mincu (uvažoval o tom, že ľud bude informovaný, že režim bude dodržiavať svoje vlastné zákony, že ľudia budú odmeňovaní podľa práce a pod.). Tým sa začínal tento perestrojkovec nápadne podobať našim reformistom z r. 1968. Naši mocipáni, vládnuci na hroboch predošlého pokusu o reformovanie socializmu, sa tvárili, že to nevidia. A verejnosť, tá potichu dúfala, že Gorbi raz príde a vyhádže ich. Ten čas prišiel na jar 1987. Gorbiho príchod sa čakal ako prelet kométy, verejnosť so stredovekou poverčivosťou verila, že odveje normalizátorov a pohne nehybnosťou. Gorbi však "nepovedal nič" (v zákulisí dokonca normalizátorov povzbudil).
V ČSSR dostal všetky povinné bozky miestodržiteľov, a s jemu vlastnou samozrejmosťou prijímal nesamozrejmé prejavy záujmu a sympatií čs. verejnosti. (Túto poslednú šancu odčiniť august 68 a napraviť obraz Rusov-okupantov si vôbec nevšimol. V januári 1990 ho za to medzinárodné oddelenie ÚV KSSZ kritizovalo -- no to sme už všetci žili v inej ére).
Hoci v iných vazalských štátoch v tom čase už Gorbačov podporoval demontáž starcov dosadených Brežnevom, v ČSSR pripustil fatálnu rošádu: zasadil sa za odchod Husáka, ale podporil Jakeša. Aký to bol posun? Ak bol G. Husák reformistom z r. 1968, ktorý sa po okupácii stal tvárou tzv. normalizácie, Jakeš bol jej katom (viedol obávanú Ústrednú kontrolnú a revíznu komisiu, vrcholný kádrový orgán strany). Ako sa mohlo stať, že sa v ČSSR Gorbačov rozhodol pre muža minulosti, navyše nulu, akou -- bez všetkých pochybností -- bol Milouš Jakeš?
Od kremeľských súdruhov sa to už nedozvieme, ku "kolu v plote" sa neskôr nikto z nich nehlásil. Znie to absurdne, no zdá sa, že o vzostupe Jakeša rozhodlo, že tento nevýrazný aparátnik bol v tom roku 1987 jediným z Predsedníctva ÚV KSČ, ktorý sa s Gorbačovom poznal osobne. Obaja boli predtým dlhoročnými tajomníkmi ÚV svojich strán pre oblasť poľnohospodárstva. Vieme si predstaviť, že v kolotoči trvalého "pestovania vzájomných vzťahov" a "preberania skúseností" sa títo dvaja poľnotajomníci stretli pri nejednom stakane vodky. Jakešovej výhody sa chytil sovietčik Vasil Biľak a ambiciózny Ladislav Adamec. Jakeš im bol za rebrík do Kremľa. Tento triumvirát odsunul od moci Husákovu garnitúru skúsených komunistov -- normalizátorov a voviedol "našu stranu a vládu" do najabsurdnejšej etapy komunistického režimu v Československu, obdobia 1987 -- 1989.
Gorbačovovo vyzdvihnutie Jakeša zmarilo možnosť čs. odmäku v období sovietskej perestrojky. Nereálne boli aj akékoľvek okrúhle stoly medzi režimom a opozíciou. Ukázalo sa, že história prichystala pre Jakeša rolu toho, kto zosobní debakel tvorcov čs. nehybnosti. Jeho správanie vystihuje úslovie "nepochopil vývoj". Ani nemohol, pretože Jakeš spoločnosťou pohŕdal. Nevedel si predstaviť, že by sa vzbúrila, pretože dobre (keďže zhora) videl jej deklasovanie, keď ju on a jemu podobní po roku 69 zdemoralizovali a zahnali do ustrašenej pasivity. No v novembri 89 dala čs. spoločnosť Jakešovi výpoveď. A dala výpoveď aj Kremľu s jeho Gorbačovom. Za klad sa mu pripisuje, že už nechcel prelievať krv. No na vojenské intervencie do štátov v strednej Európe rezignoval upadajúci ZSSR už za čias poľskej Solidarity, čiže, ešte za Brežneva. (Keby boli poľskí komunisti vedeli, že v ÚV KSSZ si na intervenciu už netrúfajú, nebol by vojenský stav... ale nevedeli!) Gorbačov zdedil z každej stránky vyčerpané impérium a robil všetko pre to, aby to svet a najmä ujarmené národy rozpoznali čo najneskôr.
Pokiaľ ide o jeho podiel na našej slobode: po roku 1987 nám tu inštaloval "kôl v plote" a aj keď sa neskôr potajme zasadil za jeho demontáž, zakaždým konal prineskoro. Pri svojej prvej a poslednej návšteve nezozbieral odvahu ospravedlniť sa za krvavú okupáciu z roku 68. Urobil to až vtedy, keď sme sa oslobodili od komunistického režimu, aj zo strachu z Kremľa. Gorbačovovi patrí podiel na odvrátení jadrového konca studenej vojny, zaslúžil sa aj o znovuzjednotenie Nemcov -- ale pokiaľ ide o našu nezávislosť -- ak by si ju národy strednej Európy v tom annus mirabilis, v roku 1989, nevzali sami, Gorbačov ani Moskva by nám ju nedarovali.