Všetko okolo krízy sa začalo na Slovensku približne pred rokom. V podstate len pár týždňov či mesiacov po tom, ako nám bol odklepnutý vstup do eurozóny, ako nám bol určený konverzný kurz či ako sme začali duálne oceňovať.
O americkej hypotekárnej kríze či o finančnej kríze pretavujúcej sa do Európy sa hovorilo, samozrejme, už veľa mesiacov predtým. Po počiatočnej naivite prezentovanej názormi typu "my sme voči takýmto krízam imúnni" či "u nás podobná kríza na realitnom a finančnom trhu nehrozí" sa dostala do pazúrov globálnej krízy aj naša ekonomika. A ide teda o poriadny stisk. Z tesného zovretia by sme sa mohli začať postupne uvoľňovať už v dohľadnom čase. Bude sa však Slovákom v dohľadnom čase aj ľahšie dýchať?
Kedy to u nás vypuklo a čo si Slovensko počas prvého roka s krízou užilo? Taký skutočný signál, že kríza to s nami myslí naozaj vážne, prišiel počas jedného z prvých minuloročných októbrových dní. Na svetlo sveta totiž prenikla informácia o plánovaných obmedzeniach výroby v jednej z našich troch automobiliek. A tak sa už aj na Slovensku začalo písať a hovoriť o neskôr toľko skloňovaných rušeniach výroby, o nútených celozávodných dovolenkách či o prepúšťaní zamestnancov v dôsledku oslabeného dopytu zo zahraničia. Tieto "reči" nenechali na seba dlho čakať a o niekoľko mesiacov na to už boli potvrdzované všakovakými štatistikami či prieskumami. Jednoducho (alebo skôr komplikovane?) povedané, niekoľkodesaťpercentné prepady vo výrobe, v tržbách či vo vývoze firiem do zahraničia, míňanie zásob a slabšie investície firiem, ale aj sporovlivejšie správanie obyvateľstva či obľúbené výjazdy za nákupmi do zahraničia spôsobili prepad nášho hospodárstva do červených čísiel. Hoci "na verejnosti" si ešte na prelome rokov prechod zo zelenej na červenú trúfol pripustiť len málokto. A aby toho nebolo málo, v úvode tohto roka si kríza na pár dní prepožičala ešte jeden prívlastok, a to plynová.
Bez povšimnutia nezostali v čase krízy ani naše úspory. Slovenská republika v súlade s inými krajinami pre istotu schválila stopercentnú neobmedzenú garanciu vkladov. A tak tí, čo sa neopodstatnene báli a mali uložených v banke viac ako dvadsaťtisíc eur, mohli začať opäť pokojnejšie spávať.
Podľa vzoru niektorých európskych ekonomík Slovensko prijalo aj iné opatrenie. Najväčším hitom tohtoročnej jari sa stalo šrotovné. Príspevok na kúpu nového auta dostali tí, ktorí sa rozhodli zošrotovať to staré, aj keď často za cenu lúčenia plného sĺz.
Kríze sa však podaril ešte jeden kúsok. Obavy z prechodu na euro boli obavami z dosahov krízy jednoznačne prevalcované. Najobávanejší prudký nárast cien sa nestal zatiaľ skutočnosťou. Práve naopak, rast cenovej úrovne, avšak v dôsledku krízy, dosahuje v posledných mesiacoch svoje historické minimá.
V prvých odsekoch spomínané postupné uvoľňovanie zovretia Slovenska v pazúroch globálnej krízy bolo myslené tak, že slovenská ekonomika v budúcom roku porastie, ale iba pomalým tempom. Rozhodne však nebude jediným údajom, ktorý zaznamená rast. Ďalej totiž porastie počet ľudí prichádzajúcich o prácu, a tak si pri údaji HDP to nižšie percento za znamienkom plus ešte veľmi neužijeme. A to navyše s väčším verejným dlhom, ktorý sa tak teraz, ako aj v budúcnosti týka každého z nás.
Na záver si držme palce, aby sme sa už druhému výročiu krízy na Slovensku nemuseli prizerať. Alebo aspoň nie až tak zblízka.
Eva Sadovská, analytička Poštovej banky