Mentálny rezervoár, z ktorého pán premiér čerpá svoje dejopravné konštrukcie, je evidentne nevyčerpateľný. Vyjadrenie, že pod zástavou prvého uhorského kráľa Štefana sa robila najtvrdšia maďarizácia, je kvalitatívne porovnateľné s tvrdením, že pod Hlinkovým (alebo Svätoplukovým) menom sa diali najhoršie zverstvá slovenského vojnového štátu. Skrátka postavy a deje konkrétne nespája nič. Len chuť jedinca dať ich do jednej vety. Aby jeden pojem diskreditoval druhý. Pričom práve v prípade Štefana I. pán premiér naozaj prestrelil.
Maďarizácia je jedným z množstva procesov vyrastajúcich z ideového zázemia romantizmu. Zo spoločenského myšlienkového posunu stojaceho tak za národným obrodením, ako aj za ideou národného štátu alebo za nacionalizmom 20. storočia. Samozrejme, je viac ako odsúdeniahodná. Ale nie ojedinelá. Je symbolom cynickej túžby majoritného národa stotožniť sa so štátom. V duchu hesla "v Uhorsku len po uhorsky" legislatívnou cestou vnútiť menšinám štátny jazyk a kultúru na úkor ich vlastných. Či už vnucovaním povinného úradného jazyka alebo páchaním množstva ďalších skrytých či otvorených protinárodnostných a protinárodných opatrení. Bohužiaľ, túto prax zďaleka nemožno prisúdiť výlučne Uhorsku.(To isté sa dialo s menšinami napr. v cárskom Rusku.)
Na druhej strane, ak existuje v uhorských dejinách meno, ktoré ostro kontrastuje s maďarizačnou praxou, tak je ním práve sv. Štefan. Pre jeho poučenie synovi a predovšetkým pre jeho potenciál stať sa dnes symbolickým spojivom maďarskej a slovenskej histórie. Čo je kapitál, na ktorom sa dá stavať lepšia budúcnosť. Neustále prznenie minulosti cez prizmu vzájomných krívd a obvinení slúži len na jediné. Za každú cenu odvrátiť pozornosť verejnosti od poznateľne aktuálnejších tém.
Tomáš Ferenčák, historik