Figurantmi nazval štátnych tajomníkov sám premiér Robert Fico, lebo vraj nemohli do vecí hovoriť ministrovi. Povedal to na obhajobu štátneho tajomníka, ktorého nominoval na kontroverzné ministerstvo životného prostredia. Lenže skôr ani on, ani iný politik krížovú kontrolu na ministerstvách nespochybnil.
Ako vlastne štátni tajomníci zapadajú do ústavného systému, alebo do mocenského mechanizmu Slovenskej republiky? Pritom ich počet sa po každých voľbách zvyšuje, teraz v každom rezorte sedia dvaja. Transparentný systém výkonnej moci vyžaduje, aby každý úradník, najmä vyššie postavený, mal oporu v nejakom právnom predpise. Ústava SR štátnych tajomníkov nepozná, pozná členov vlády (ministrov). Štátny tajomník je spomenutý iba v tzv. kompetenčnom zákone. Tam sa tvrdí, že v neprítomnosti člena vlády ho zastupuje v rozsahu jeho práv a povinností. Všimnite si jednotné číslo! Aby mohli byť na jednom ministerstve dvaja, zákon dopĺňa, že "v odôvodnených prípadoch, najmä ak ide o viacodvetvové ministerstvá, môže vláda určiť, že na ministerstve pôsobia dvaja štátni tajomníci". Ešte tam stojí, že minister určí, v ktorých otázkach a v akom poradí ho štátni tajomníci zastupujú. Tieto prenesené kompetencie ministrov nebývajú zverejnené. Práve preto sú tieto persóny záhadné, niekto ich nazval "tajomný štátnik".
Ústava SR rieši "dočasnú správu vecí" odvolaného člena vlády iba v prípade jeho odvolania. Vtedy ho zastupuje iný člen vlády, a nie nejaký úradník, ani ten, ktorému to podľa kompetenčného zákona náleží. Takéto zastupovanie jedného člena vlády druhým sme zaznamenali aj počas predošlej vlády. Ústava tak vlastne nepriamo spochybňuje existenciu nejakého "zastupovača" ministra počas jeho neprítomnosti.
Štátnych tajomníkov nevymyslela táto vláda. Podobným spôsobom ich trpela či potrebovala aj predošlá politická garnitúra. Fungujú od vzniku tohto štátu. V histórii Slovenska ako skutoční ústavní činitelia existovali štátni tajomníci krátko -- od vzniku československej federácie v januári 1969 do decembra 1970, keď boli zrušení zmenou ústavného zákona. Asi aj vtedy mali vykonávať krížovú kontrolu, nie však na straníckom princípe, ale na národnom Totiž, ak bol minister občan nesuverénnej českej socialistickej republiky, štátny tajomník musel byť občan slovenskej.
Na záver: nie je jasné, čo vlastne štátni tajomníci, až dvaja, robia v období, keď nemusia zastupovať svojho šéfa v jeho neprítomnosti. Deklarovaná, avšak nelegálna náplň práce -- krížová kontrola zlyhala. Pritom náš ústavný systém predpokladá, že nielen vláda ako celok, ale každý člen vlády je pod kontrolou parlamentu. Zlyháva teda aj tato kontrola? Prečo potom daňoví poplatníci znášajú náklady na štátneho tajomníka plus jeho aparát a automobil? Ešte je tu jedno vysvetlenie. Politické strany potrebujú umiestniť svojich súdruhov na teplé miesta. Je to však v rozpore s princípom zoštíhľovania štátnej správy, ktoré presadzoval premiér Fico, kým nebola ekonomika v recesii.
Juraj Strážnický, ekonóm