Pri pohľade na plány štyroch politických strán, ktoré by mali zostaviť novú vládu, to vyzerá na solídny programový prienik, ktorý by im v budúcnosti mohol priniesť pomerne bezproblémové vládnutie. Všetci sa jednohlasne hlásia k znižovaniu deficitu verejných financií, tvorbe nových pracovných miest či k zlepšovaniu podnikateľského prostredia. Veď kto by sa k niečomu takému nehlásil, však? Problémom však je, že všetky tieto ciele sú z kategórie "krajšie zajtrajšky". Keď sa to celé začne rozmieňať na drobné, dajú sa čakať komplikácie.
V programoch väčšiny budúcich vládnych strán totiž chýba návod, ako dosiahnuť potrebné úspory. Spoliehanie sa výlučne na príjmovú stránku rozpočtu nemusí na konsolidáciu verejných financií stačiť. Rozumné by preto bolo pristúpiť k výdavkovým stropom, ktorých zavedenie viaceré strany pred voľbami pripúšťali. To by zabezpečilo, že rozhadzovanie, také charakteristické pre odchádzajúcu vládu, by sa stalo minulosťou a plnenie priorít strán by nešlo na úkor deficitu. Pomohlo by to navyše tomu, že pri ceste za spoločným cieľom, napríklad podporou rodín, by sa hľadali tie najefektívnejšie riešenia.
Každá zo strán si vo svojich predvolebných programoch nesie do vyjednávania o novej vláde osobitý balík riešení a návrhov, ktoré si buď priamo odporujú, alebo nemôžu byť prijaté všetky naraz. O tie sa dá do budúcna čakať aj najväčší boj. Čím konkrétnejšie bude programové vyhlásenie vlády, čím viac jasných opatrení bude obsahovať, tým menej bude dôvodov na neskoršie roztržky v koalícii. Práve existencia výdavkových stropov môže k takejto konkrétnosti viesť, pretože by malo byť jasné, čo si dovoliť ešte môžeme a čo už nie. Ak sa to podarí, nemusí byť nová koalícia pre Roberta Fica v opozícii "cukríkom na tanieri", ako teraz tvrdí.