Ján Čarnogurský: Slovenské 20. storočie

Pred dvadsiatimi rokmi padal komunizmus. Odvtedy žijeme v úplne inom svete a už sa aj ťažko rozpomínať, aké to bolo. Pri pohľade na dnešný svet však nie je ťažké uvedomiť si, prečo komunizmus musel padnúť. Bol to čoraz viac a viac primitívny systém. Pojmy Východ a Západ neboli za komunizmu iba zemepisnými pojmami. My sme boli Východ a Rakúšania, Nemci a ďalší boli Západ.

V spoločenskej psychológii sa Východ spájal s menšou dokonalosťou všetkého, čo človek vytvoril. Západ sa spájal s väčšou dokonalosťou všetkého, čo človek vytvoril. Ako študenti strednej školy sme sa snažili chytať hudobné Rádio Luxemburg, pretože západná hudba bola lepšia. Strechy bratislavských domov boli posiate televíznymi anténami na rakúsku televíziu, pretože rakúska televízia mala západné programy. Spoločné televízne antény najskôr neboli a neskôr aj keď boli, nebola na nich rakúska televízia. Rakúšania a západní Nemci prichádzali k nám na lepších autách, než boli naše škodovky alebo trabanty alebo žiguli. Obchody Tuzex, kde sa dalo kupovať iba za poukážky získateľné iba za západnú menu, predávali zaujímavejší tovar než ostatné obchody. Dovolenka v Juhoslávii bola atraktívnejšia ako dovolenka v Rumunsku alebo v Bulharsku, o dovolenke v Taliansku alebo vo Francúzsku ani nehovoriac.

V každom zamestnaní bol po riaditeľovi najdôležitejším funkcionárom predseda závodnej organizácie komunistickej strany. Bol to obyčajne väčší primitív než iní vedúci pracovníci v zamestnaní. Primitívny spoločenský systém sa musel udržiavať príkazmi a zákazmi každého druhu, pretože by bol padol už dávno.

Prvým motívom pre odpor proti komunizmu bola prirodzená snaha nastoliť a žiť v dokonalejšom spoločenskom systéme. Pre generáciu vojnových a povojnových detí bol primitivizmus komunizmu ešte podčiarknutý okupáciou republiky v roku 1968. Po vysokej škole a vojenčine som nastúpil do zamestnania, advokácie, v roku 1970. Vtedy stačilo ujať sa ľudí, ktorých vyhadzovali zo zamestnania alebo trestne stíhali pre aktivity z roku 1968.

Môj školiteľ v advokácii, JUDr. Zsolt Sárkány, zastupoval v pracovnom spore redaktorku Slovenského rozhlasu Perlu Karvašovú. Vyhodili ju zo zamestnania, pretože vraj svojimi reláciami v roku 1968 narušovala socialistické spoločenské zriadenie. Mestský súd v Bratislave jej žalobu o neplatnosť výpovede zamietol a v odôvodnení rozsudku sudkyňa napísala aj krásnu vetu: "Súd dospel k názoru, že žalobkyňa narušovala a najmä v budúcnosti by mohla narušovať socialistické spoločenské zriadenie, pretože úroveň jej intelektu je nad priemer.“

Odpor proti komunizmu sa neskôr stupňoval pomocou samizdatov, sviečkovou manifestáciou a menšími verejnými zhromaždeniami s politickými požiadavkami. November 1989 ma zastihol vo väzení. Nežná revolúcia ma dostala na slobodu a potom to už išlo bleskovo. Za dva týždne po prepustení vstup do federálnej vlády, zakladanie KDH, prvé slobodné voľby. Účasť v ďalších vládach, v opozícii, obrana prezidenta republiky Michala Kováča proti útokom Vladimíra Mečiara. Už to nebol zápas po línii Východ - Západ, ale rýdzo náš vnútorný, slovenský zápas.

Voľby v roku 1998 priniesli víťazstvo dovtedajšej opozície a smerovanie štátu sa opäť obrátilo. Priviedlo Slovensko do Európskej únie, dokonca do NATO. Do zahraničia chodíme nielen bez pasu, ale aj bez občianskeho preukazu. Veľmi dobré autá sa vyrábajú už aj u nás a tuzexové obchody už zanikli. Západ už prestal byť synonymom dokonalosti, stal sa opäť iba zemepisným pojmom. Vtedy, za komunizmu, sme si všetky tieto detaily nevedeli predstaviť. Rátali sme s nimi v akejsi idealistickej podobe. Rátali sme aj s konkurenčným zápasom, veď na ňom sme chceli založiť pokrok v hospodárstve, kultúre, vzdelaní a pod. Pravdepodobne sme nepočítali aj s tienistými stránkami konkurenčného zápasu s mafiánstvom, politickou korektnosťou a využívaním ľahkovážnosti ľudí. Nuž, zápas pokračuje.

Dôležité je, že Slovensko sa prostredníctvom zápasu s komunizmom, ale aj ďalším vnútropolitickým zápasom, dostalo do hlavného prúdu európskych dejín a zatiaľ sa v nich stále udržiava. Nie všetci si vedia predstaviť, akou nevýhodou by bolo pre Slovensko, keby sme napríklad neboli členmi Európskej únie. Nevýhodou ekonomickou, ale aj politickou. Stačí sa pozrieť, ako sa snaží dostať do Európskej únie porovnateľný štát s nami - Chorvátsko. Alebo dokonca aj Srbsko. Na druhej strane, v Európskej únii sa pravidelne ozývajú hlasy pripomínajúce, že súčasný rozvoj Európskej únie bol možný iba vďaka porážke komunizmu. Keď si v týchto týždňoch a mesiacoch pripomíname pád komunizmu v našej krajine a v celej strednej Európe, vydávame tým svedectvo o našom prínose pre celoeurópske dejiny a o našom nároku na rozhodovanie o celoeurópskych dejinách.

Súčasťou ponovembrového procesu bol aj vznik samostatnej Slovenskej republiky. Chceli sme sa zúčastniť na rozhodovaní celoeurópskych záležitostí priamo ako Slováci, a nie sprostredkovane cez Československo. Dosiahli sme to a je to tak správne. Slovensko je však menšie, ako bolo Československo, a preto sme viac vystavení vonkajším tlakom a musíme si viac dávať pozor, aby sme sa neocitli mimo hlavného prúdu európskeho vývoja, pretože v takom prípade by sa vonkajšie tlaky prejavili proti nám. Zatiaľ však z historického hľadiska plávame ako národ a štát úspešne. Niekedy si čítam články baťka Jozefa Škultétyho o stave Slovenska z prelomu 19. a 20. storočia. Keď porovnáme stav Slovenska vtedy a dnes, je to neporovnateľné v prospech dnešného stavu Slovenska. Keď čítam Škultétyho články, hovorím si, že 20. storočie bolo slovenským storočím.