V súčasnosti sa vyplavujú na povrch opodstatnené návrhy zlepšenia fungovania finančného systému, ktorý je zdeformovaný často aj (vzhľadom na globálne trendy možno zdanlivo) nezodpovednou monetárnou politikou. Hlasy volajúce po návrate k brettonwoodskému systému silnejú a často spomínanou spásou sa tak zdá práve zlatý štandard. Nedokonalosť zlatého štandardu však už v minulosti vyvrcholila „zavedením“ práv osobitného čerpania a kingstonského menového systému.
Je zlatý štandard v dnešnej dobe realizovateľný? Prípadne, aké dôsledky by malo jeho zavedenie? V krátkom horizonte by takýto systém vykazoval istú mieru stability, avšak v dlhšom časovom horizonte by sa v reálnom globalizovanom svete silne prepojených ekonomík ukázali všetky jeho negatíva.
Najväčší problém by pravdepodobne predstavovalo udržiavanie rovnovážnej platobnej bilancie krajín. Je zrejmé, že dlhodobý schodok v platobnej bilancii môže viesť k znehodnoteniu meny. Následne by tak krajiny po kurzových „hrách“ hradili deficit platobnej bilancie práve zo svojich aktív, čo by prakticky znamenalo „odlev zlata“ do krajín s obchodným prebytkom. V dnešnom globalizovanom svete by sa tieto problémy zvýraznili omnoho viac ako v roku 1976, keď bol „spustený“ kingstonský menový systém, keďže v dnešnej dobe je medzinárodný obchod omnoho intenzívnejší.
V praxi to teda znamená, že silne exportné ekonomiky s kladným obchodným saldom „kumulujú kapitál“. Naopak, „deficitné“ ekonomiky, ako napríklad USA, „kapitál strácajú“ odlevom do ekonomicky aktívnejších zón. V prípade prechodu na zlatý štandard a stabilizovania množstva meny by tak mohlo dôjsť k útlmu obchodnej aktivity, ktorá je v súčasnosti stimulovaná aj podpornou (možno nie vždy najšťastnejšou) monetárnou politikou centrálnych bánk. V tomto kontexte treba vnímať aj ohlásenú dohodu medzi USA a Čínou o nákupe tovarov, čím dôjde k istému „reverznému toku kapitálu“ a podporeniu americkej a tým aj svetovej ekonomiky.
Druhým možným negatívom by mohlo byť zníženie investičnej aktivity, keďže peniaze by mali „absolútnu“ a „trvalú“ hodnotu (nadviazanú na zlato), ktorá by mohla byť spojená so zvýšenou špekulačnou aktivitou. Tendencie mať „peniaze v ponožke“ v súčasnosti čiastočne tlmí aj inflácia, ktorá motivuje na investovanie, keďže „nehybné peniaze“ strácajú na hodnote. Samozrejme, aj inflácia môže ukázať svoje zúbky, a preto má bezpochyby inflačné cielenie centrálnych bánk svoje opodstatnenie.
Zdá sa, že práve monetaristický prístup nezávislej monetárnej politiky je možným udržateľným riešením, spolu so štrukturálnymi reformami v mnohých ekonomikách prispievajúcimi k vyrovnaniu platobnej bilancie. Kľúčovým prvkom sa tak stáva zvýšenie konkurencieschopností ekonomík prostredníctvom inovácií.
Miroslav Balog, Slovenská inovačná a energetická agentúra