Marcové voľby sa po prvý raz od septembra 1998 konajú v prostredí charakteristickom kombináciou oslabovania hospodárskej aktivity a stále ešte neudržateľného stavu verejných financií. A v takom prostredí musí byť prvoradou prioritou hospodárskej politiky ozdravenie verejných financií, teda zníženie deficitu – „manka“ medzi objemom každoročných príjmov a výdavkov.
V prostredí slabnúcej hospodárskej výkonnosti je proces rozpočtovej konsolidácie nepomerne bolestivejší, bez ohľadu na to, či sa uskutočňuje cez zvyšovanie daňových príjmov, škrty vo výdavkoch, alebo ich kombináciou.
Neplánovanými voľbami prerušené znižovanie deficitu verejných financií z vlaňajšieho roka pritom bolo len začiatkom niekoľkoročného procesu ozdravovania verejných financií. Medziročné zníženie deficitu o takmer tri percentuálne body v pomere k HDP je dôvodom na opatrný optimizmus s vedomím toho, že na stole stále ostáva domáca úloha znížiť deficit o ďalších takmer päť percentuálnych bodov HDP.
Na strane potenciálnych príjmových opatrení možno manévrovať ľahkými riešeniami, matematika však nepustí. Tri štvrtiny z daňových príjmov štátneho rozpočtu predstavujú nepriame dane: DPH prináša viac než polovicu, spotrebné dane takmer štvrtinu daňových príjmov. Takmer pätinu daňových príjmov prináša daň zo zisku právnických osôb. Pri úvahách o experimentovaní s ňou je dôležité nezabúdať na to, že výška priamych daní ovplyvňuje motiváciu domácich, ale aj zahraničných súkromných firiem investovať, a teda aj zamestnávať. Prácu pritom domácnostiam dáva v drvivej väčšine súkromný sektor. V čase, keď je po ozdravení verejných financií prioritou číslo dva tvorba nových pracovných miest, preto na adresu priamych daní firmám treba pripomenúť porekadlo o tom, že je krátkozraké zabiť – alebo smrteľne zraniť – kravu, ktorú chceme dojiť. Teda súkromný podnikateľský sektor, zamestnávateľov.
Ani opatrenia na strane výdavkových škrtov nie sú bez nepopulárnych dôsledkov, najmä ak sa majú dotknúť zamestnancov a sektorov v oblastiach závislých od verejných financií, či ak môžu obmedziť dostupnosť verejných služieb.
V prvom rade si tu treba pripomenúť, že silný hospodársky rast do roku 2008 sprevádzal aj porovnateľne dynamický rast tak príjmov, ako aj výdavkov štátneho rozpočtu.
Oprávnene sa pritom možno pýtať, či dynamický rast rozpočtových výdavkov do roku 2008 (nad rámec inflácie) sprevádzal až tak výrazný nárast objemu poskytovaných verejných služieb. Ozdravné opatrenia na strane výdavkov preto nie sú škrtaním z dlhodobo nemenného statusu quo, ale z ešte pred pár rokmi viac než dynamicky rastúcich výdavkov.
Na strane výdavkov však nemožno pristupovať k škrtom systémom „všade rovnako“. Nie všetky výdavky rozpočtu majú rovnakú prioritu. Okrem toho, samotné škrty samy osebe na zlepšenie udržateľnosti verejných financií nestačia, ak sa nezmení systém, ktorý po odznení zlých časov bude znova pýtať rovnako. Preto najmä v kľúčových výdavkových kapitolách nie je ozdravovanie verejných financií len vecou škrtov, ale najmä rozpočtových reforiem, ktoré by zlepšili pomer medzi vynaloženými výdavkami a osohom z nich. Na výdavkovej strane sa trvácne zníženie deficitu nezaobíde bez zásadných rozpočtových reforiem.
Ozdravenie verejných financií nie je lízaním medu. Najmä po obdobiach ľahkovážnosti (deficitov v čase rastu) či dlhodobého zakrývania očí pred skutočným zdravotným stavom (odkladania škrtov po recesii), však akokoľvek horká medicína padne pacientovi vhod. Na výber pritom nie je voľba reformovať alebo nereformovať, ale len voľba reformovať včas a vo vlastnej réžii, alebo keď už je neskoro a pod nemilosrdným tlakom externých veriteľov.
Dôležitejšie je pripomenúť, že reformu možno ľubozvučnejšie nazvať aj systémovou zmenou. Slovami čínskeho príslovia – „deň bez zmeny je dňom, kedy sme mŕtvi“. O tom, že bez zmien/reforiem vo verejných financiách môže mať problém s prežitím aj krajina, sa po troch rokoch znova viac než farbisto presviedčajú susedia za Dunajom.
Vladimír Vaňo, hlavný analytik Volksbank