Ľahostajní občania, dominantný Smer-SD, zachránená SDKÚ-DS a hviezdne chvíle Mariána Kotlebu. I takto v skratke by sa dalo charakterizovať včerajšie prvé kolo voľby do samosprávnych krajov. Podľa očakávaní opäť padali rekordy v neúčasti voličov, ktorí tieto voľby už takmer tradične ignorujú natoľko, že hovoriť pri nich s pokojným svedomím o zastupiteľskej demokracii si vyžaduje veľkú dávku odvahy resp. zveličenia.
Odpovedí na otázku, prečo prišlo k volebným urnám len 20,11 percenta voličov, je viac. Najvýstižnejšia je asi tá, že Slovensko doslova premárnilo 12 rokov, keď regionálnu samosprávu, ktorá mala byť esenciou demokracie podobne ako je to v iných vyspelých demokratických krajinách, budovalo od začiatku na chorých základoch postavených na rozbitých prirodzených regiónoch či nezvládnutých kompetenciách. Ak k tomu pripočítame doslova bizarné koalície strán, ničím nekopírujúce politiku celoštátnu, možnosť voliť len pokiaľ sa na území kraja v čase volieb občan nachádza, či výkon viacerých funkcií dokonca v europarlamente, NR SR či mestách a obciach županmi či poslancami samosprávnych krajov, tak je aj pre menej zainteresovaných jasné, prečo bol sobotný dážď dôležitejší ako účasť na voľbách. Našťastie pre vládnucu elitu, v tomto prípade sa zďaleka nevyžaduje nevyhnutných 50 percent účasti ako v referende, aby sa staronoví či noví reprezentanti svojho kraja mohli chopiť úradov. A keďže viaceré strany majú stále veľmi disciplinovaný elektorát, tak to s tou občianskou ľahostajnosťou vôbec nemusí byť až tak zlé. Však nakoniec menej očí menej vidí a menej jazykov sa predsa menej pýta a aj preto očakávať mobilizačnú kampaň pre tento typ volieb zo strany súčasných politických elít či zdecimovanej občianskej spoločnosti bolo a je krajne nepravdepodobné. Však načo aj, keď Smer-SD opäť raz potvrdil, že je schopný totálne dominovať naprieč všetkými regiónmi s výnimkou toho jediného – Bratislavského.
To však na zachovanie dojmu, že Slovensko nie je Kazachstan či v lepšom prípade Maďarsko, vôbec nemusí byť také zlé a možno z pohľadu napr. pána premiéra i celkom vítané. O to zvlášť, ak sa o kreslo županky uchádza ťažko vypočítateľná stranícka oponentka s tými najvyššími politickými ambíciami. Navyše šanca, že by v druhom kole volieb došlo k nejakému zásadnejšiemu prekvapeniu v podobe úspechu kandidáta opozície s výnimkou Bratislavy je taká nízka, že sa pán premiér môže už pokojne začať sústrediť na recept, ako dominovať v ďalších kľúčových voľbách – prezidentských a komunálnych. Ani stredopravá opozícia však z výsledkov volieb nemusí nevyhnutne skláňať hlavu. Zvlášť donedávna dominantná strana medzi nimi, SDKÚ-DS, si vďaka relatívne presvedčivému úspechu svojho predsedu môže opäť na čas vydýchnuť z existenčnej neistoty. Svoju pozornosť tak môže sústrediť na zvedenie „súboja trpaslíkov“ s predsedom zatiaľ mimoparlamentnej strany NOVA, ktorý má ambíciu stať sa prirodzeným lídrom v pozícii tieňového premiéra.
Najhviezdnejšie chvíle však včera tak trošku nečakane prežíval niekto iný. Niekto, o kom si ešte do včera väčšina ľudí myslela, že je len neškodným a marginalizovaným politikom, ktorý nemá šancu zásadnejšie zasiahnuť do reálneho politického diania na Slovensku. Nástup Mariána Kotlebu, lídra strany ĽSNS počnúc rokom 2009, keď zaznamenal prvý pozoruhodný výsledok v regionálnych voľbách, končiac včerajším fenomenálnym postupom do druhého kola volieb predsedu BBSK so ziskom 26251 hlasov či poslanca BBSK za obvod Banská Bystrica s počtom hlasov 8678 však dáva tušiť, že nacionalizmus a xenofóbia doposiaľ dominantné najmä na juhozápad od Slovenska, sa stávajú aj vďaka regionálnej samospráve dôležitou súčasťou nášho politického života.