Dušan Čaplovič objektívne nemôže malotriedky priamo zlikvidovať, ale robí, čo môže. Zmena financovania zo žiaka na triedu postaví pár dedinských starostov pred hroznú dilemu. Nech by zrušenie obecnej školy nadmieru znechutilo aj zo tri tucty rodičov, z vlastnej výplaty ju dotovať nebudú. Dedina, ktorá má malotriedku, má aj úmerne málo obyvateľov, čiže primerane chudobné zdroje. No už aj tie tri tucty rodičov predstavujú solídny podiel lokálneho elektorátu.
Ministerstvo školstva zrátalo, že keby sa podarilo zlikvidovať 500 malotriedok, ušetrilo by asi dve percentá nákladov na mzdy. Zhruba dvadsať miliónov. Táto zmena sa však týka len 129 škôl. Nepôjde teda o sumu, ktorá zachráni rozpočet a vyrieši problémy slovenského vzdelania, ale vďaka aj za to. Kažimír by za to nedostal ani štvorku, pre Čaploviča je to jednotka. S hviezdičkou. Čaplovič by totiž nebol schopný vyriešiť problémy svojho rezortu, ani keby bol schopným ministrom.
Reforma, ktorá odovzdala školy do láskavej starostlivosti samospráv, bola typickým technokratickým produktom. Rátal úplne so všetkým, okrem ľudí: štát pošle obciam toľko peňazí, koľko majú žiakov, a tie už budú najlepšie vedieť, ako ich čo najefektívnejšie vraziť do vzdelania. Lenže priemerný richtár má minimálne tri nezamestnané sesternice, ktoré môžu v škole učiť alebo variť, a švagra, ktorý by na nej mohol opraviť strechu.
V okamihu, keď sa štát vzdal priamej kontroly nad školstvom, stratil vplyv aj na kvalitu vzdelania. Akákoľvek účinná reforma by sa musela začať tým, že si svoje kompetencie vezme späť. A to od Čaploviča čakať nemožno. No ak sa bude takto snažiť, jedného dňa dovedie slovenské školy aspoň do dvadsiateho storočia.