Apple vďaka šikovnej schéme a írskej veľkorysosti odviedol na daniach len dve percentá svojich európskych ziskov. McDonald’s si v únii skrátil dane o miliardu eur. Pepsi, Ikea, AIG, Deutsche Bank a ďalšie tri stovky renomovaných korporácií si roky znižovali dane vďaka luxemburskej práčke. S pomocou tamojšej vlády.
Európska komisia sa to rozhodla zatrhnúť – zjednotením daňových základov pre firmy. Pod rúškou démonizovaného zjednocovania (alebo harmonizácie, ak chcete) sa však skrýva prekvapivo osožná iniciatíva. Okrem zatrhnutia megalomanských daňových únikov totiž môže výrazne uľaviť malým a stredným podnikom od byrokracie.
Ale poďme pekne od začiatku. Návrh na harmonizáciu daní vôbec nie je nový. Európski politici o ňom začali nahlas snívať už v roku 1962. Teda v roku, keď si Spojené štáty zaumienili, že pošlú človeka na mesiac. No zatiaľ čo Američania svoj sen zhmotnili o 7 rokov, Európanom to trvalo 53 rokov. Nečudo, vesmírny program je oproti daňovým reformám hotová malina…
Aktuálny návrh Bruselu je pritom recyklovaný materiál z roku 2011. Jediný rozdiel je v tom, že tentokrát je rozkrájaný na stráviteľnejšie kúsky.
Prvým bude zavedenie spoločného daňového základu pre firmy vo všetkých členských krajinách EÚ. Naprieč úniou sa tak zjednotia pravidlá, ako dlho sa bude napríklad odpisovať majetok a čo všetko je a nie je možné započítať do výdavkov.
Korporácie tak už nebudú môcť zneužívať doterajšie rozdiely na optimalizáciu daní. Ak by sa aj celá iniciatíva v tomto bode zasekla, pre malé a stredné firmy (ktoré tvoria 99 percent všetkých firiem v EÚ), by to bola stále výhra.
Síce by aj naďalej museli vypisovať samostatné daňové priznania vo všetkých krajinách, kde podnikajú, no nemuseli by sa boriť s rozlične nastavenými daňovými systémami.
Nasledovať by však mal aj druhý krok – zavedenie konsolidovaného základu dane pre firmy. To už by znamenalo len jediné daňové priznanie. Firma by si podľa jednotných pravidiel spočíta príjmy a straty, ktoré dosiahla vo všetkých krajinách EÚ, kde podniká.
Výsledný daňový základ sa rozdelí podľa kľúča (ten zohľadní kapitál či počet zamestancov, ktoré má firma v daných krajinách), a príslušné časti si už jednotlivé členské krajiny zdania vlastnou daňovou sadzbou.
Skrátka, výsledkom by mal byť férovejší, prehľadnejší a hlavne menej náročný systém zdaňovania firiem v EÚ. Štátom pritom nesiaha na právo nastaviť si vlastné daňové sadzby – a tým stále ponecháva priestor pre daňovú konkurenciu.
Korunku tejto snahe nasadzuje fakt, že celú iniciatívu presadzuje sám Jean-Claude Juncker – ten bol premiérom a ministrom financií Luxemburska práve v čase, keď sa vyrokovala väčšina zo škandalóznych dohôd o daňovej optimalizácií. Sám tak zaiste dobre vie, kde sú diery.