Len máloktorá udalosť vzbudzuje toľko pozornosti v Európe, ako nadchádzajúce parlamentné voľby v Nemecku. O ďalšom politickom smerovaní najväčšej európskej ekonomiky rozhodne viac ako 62 miliónov voličov. Od vypuknutia krízy v eurozóne sa nevie Európska únia akosi vymaniť zo začarovanej ekonomickej špirály a napriek veľkému úsiliu vykazuje dlhé mesiace takmer nulový hospodársky rast. Budúcnosť bankovej a fiškálnej únie, dlhodobo udržateľný rast v eurozóne, osud spoločnej meny či financovanie zadlžených periférnych členov únie, najmä Grécka, vyvoláva naďalej množstvo otáznikov. Povolebné rozuzlenie v Berlíne môže priniesť na ne odpoveď.
O víťazstve charizmatickej Angely Merkelovej dnes už pochybuje len málokto. „Angie“, ako ju s obľubou prezývajú doma, si udržiava dlhodobo vysokú popularitu v spoločnosti. Hoci jej obe vlády sprevádzalo niekoľko škandálov, pri ktorých padali hlavy ministrov i jej blízkych spolupracovníkov, ona sama zostala akoby „bokom“ od týchto problémov. Napriek masívnej domácej kritike jej politiky záchranných opatrení v eurozóne, Nemci vnímajú Merkelovú ako správneho človeka, ktorý dokáže vyviesť ich krajinu a s ňou aj starý kontinent z krízy. V európskej politike je Angie považovaná za čitateľného partnera a analytici a investori na nej oceňujú, že brzdí bruselské regulácie, reformuje sociálny systém, vytvára nadnárodnú bankovú úniu a presadzuje liberálnu hospodársku politiku.
Je preto pravdepodobné, že sa jej podarí obhájiť mandát kancelárky aj na tretie funkčné obdobie. Má to však jeden háčik. Merkelovej koalícia kresťanských demokratov a sesterskej bavorskej odnože CSU síce vedie všetky predvolebné prieskumy verejnej mienky, podľa ktorých by získala okolo 40 percent hlasov, neistá je však politická budúcnosť jej doterajšieho koaličného partnera. Liberálna FDP zaznamenala v roku 2009 pod vedením súčasného šéfa nemeckej diplomacie Guida Westerwelleho najlepší volebný úspech vo svojej viac ako 60-ročnej histórii, keď sa jej podarilo vďaka prísľubu rovnej dane a lepšieho vzdelávacieho systému získať značnú časť mladých voličov, učiteľov a živnostníkov. Dnes však tento stredopravicový subjekt, ako potvrdzujú aj regionálne výsledky vo viacerých spolkových krajinách v posledných dvoch rokoch, stráca a podľa najnovších prognóz by liberáli skončili so 4-percentným ziskom pred bránami Bundestagu.
To by však znamenalo, že Merkelová sa bude musieť obzerať po partneroch v inej časti politického spektra. Žena, ktorá stojí na čele spolkového kabinetu už od roku 2005, má obmedzené možnosti výberu. Do úvahy pripadá jej úhlavný politický rival, opozičná SPD. Sociálni demokrati pod vedením pomerne nevýrazného Peera Steinbrücka by mali získať približne 25 percent hlasov. K zostaveniu vlády, a to ani v prípade širokej ľavicovej koalície so zelenými a postkomunistami, im to však stačiť pravdepodobne nebude. Riešením by preto mohla byť takzvaná veľká koalícia kresťanských a sociálnych demokratov, ktorá by vláde zabezpečila pohodlnú väčšinu v spolkovom parlamente. „Manželstvo z rozumu“ už tieto strany pamätajú z rokov 2005 až 2009, pričom najmä prvé obdobie ich spoločnej vlády bolo sprevádzané dynamickým ekonomickým rastom. Inšpiráciou by mohol byť pre Merkelovú aj stabilný koaličný tandem tradične najsilnejších strán SPÖ a ÖVP v Rakúsku. V zásadných politických a ekonomických otázkach panuje medzi konzervatívcami a Steinbrückovým táborom zhoda. SPD podporila v Bundestagu všetky kľúčové opatrenia Merkelovej kabinetu vrátane mnohomiliardových pôžičiek pre Atény a Madrid.
V hre je nakoniec aj čierno-zelená koalícia, akú Nemecko ešte nepamätá vo svojej povojnovej histórii. Formálne sú síce zelení, ktorých priazeň na verejnosti v posledných rokoch výrazne narástla a atakuje hranicu 14 percent, v opozičnom fronte proti Merkelovej. Avšak v kuloároch sa pripúšťa aj táto alternatíva. Tradičný partner SPD by tým de facto rozbil ľavicu a oslabil postavenie sociálnej demokracie v Bundestagu. Navyše, pre Merkelovej stranu sú mnohé programové ciele tohto environmentálne orientovaného hnutia, ako napríklad urýchlené a celoplošné odstavenie jadrových elektrární, radikálna pacifistická politika vo svete, ako aj štátne subvencie na masívnu výrobu elektromobilov, ťažko akceptovateľné.
Najväčšou záhadou nemeckých volieb je však prípadný úspech novovzniknutých subjektov, a to najmä Pirátskej strany a Alternatívy pre Nemecko (AfD). Najmä druhej menovanej predpovedajú agentúry niekoľkopercentný zisk hlasov. Strana vedená uznávaným profesorom ekonómie otvorene hlása znovuzavedenie marky, rozdelenie eurozóny a prísnejšie pravidlá pre prisťahovalcov. A to v čase, keď rastú obavy Nemcov s myšlienkou, že vláda kvôli záchrane Grécka ohrozuje ich vlastné úspory cez nízku úrokovú mieru ECB. Najmä nemeckí dôchodcovia majú pocit, že ich penzie vyplácané zo štátnej pokladnice sú v ohrození a budú sa musieť spoločne skladať na záchranu štátov zasiahnutých krízou. Na Merkelovú preto paradoxne striehne najväčšie nebezpečenstvo z pravicového tábora. Sklamaný volič CDU, ktorá sa podľa jeho názoru čoraz viac „socializuje“ (napríklad návrh kancelárky na zavedenie minimálnej mzdy), hľadá útočisko v programe euroskeptických a populistických strán.
Šance oboch strán na vstup do Bundestagu sú však napokon minimálne. AfD zbierala najviac hlasov v období, keď vrcholila nespokojnosť obyvateľstva so záchranou krachujúcich cyperských bánk. Táto hrozba je, aspoň nateraz, zažehnaná. V prípade pirátov, ktorí postavili kampaň na nekompromisnej ochrane osobných údajov v čase rokovaní o zmluve ACTA, chýba v súčasnosti jasné politické posolstvo pre nemeckého voliča. Strana sa navyše ocitla v deštrukčnom vnútrostraníckom spore.
V konečnom dôsledku je potrebné podčiarknuť, že Nemci sa rozhodujú v kľúčových chvíľach vždy proeurópski a uprednostňujú pragmatický postoj k veciam na rozdiel od obyvateľov stredomorských štátov, ktorí majú tendenciu hlasovať viac emocionálne. Pre Nemcov je Európska únia zárukou nielen politickej rovnováhy a ekonomickej prosperity, ale zároveň mieru. Úniu vnímajú naďalej ako úspešný projekt, ktorý nemá inú alternatívu. 22. septembra nemožno preto očakávať podobný priebeh ako vo februári v Taliansku, kde voliči vyjadrili výraznú podporu extrémistom ako prejav nesúhlasu so situáciou v eurozóne.
V parlamentných voľbách v Nemecku sa v každom prípade nerozhoduje len o hospodárskej reforme tejto krajiny, ale o reorganizácii celej únie a Európy. Nech už sa výsledky priklonia viac doprava či doľava, Berlín sa bude musieť vysporiadať s aktuálnymi európskymi témami. Dlhotrvajúca ekonomická nerovnováha medzi centrom a perifériou eurozóny, dlhodobá (ne)udržateľnosť verejného dlhu rizikových štátov, rastúca nezamestnanosť najmä medzi mladými ľuďmi, jednotné fiškálne pravidlá, spoločný dohľad nad európskymi bankami, to všetko sú otázky, ktorým bude nový líder Nemecka čeliť. Za istých okolností má však najvplyvnejšia krajina únie jedinečnú príležitosť ukázať cestu k udržateľnej a konkurencieschopnej eurozóne a k silnej a dôveryhodnej Európskej únii.
Norbert Kucharík, prezident JEF Slovakia