Vyzerá to tak, že jediný, kto si poriadne naštudoval východoukrajinský miestopis, je Vladimir Putin. Ním podporované separatistické skupiny úspešne obsadzujú miestne vládne budovy, ukrajinská armáda nie je schopná proti nim zakročiť a obyvatelia Donbasu (Doneckej a Luhanskej oblasti) ich v tichosti podporujú. Ako je to vôbec možné?
Apatia a dezilúzia
Prvým dôvodom je dezilúzia miestnych obyvateľov. Prevažne volili Stranu regiónov, ktorá však po úteku bývalého prezidenta Viktora Janukovyča a dištancovaní sa jej členov od neho skončila v troskách a bez jasnej vízie. V parlamente má síce spolu s komunistami papierovú väčšinu, avšak vo vláde ani jedného zástupcu. Dočasná vláda preto na východe nemá dôveru a na uvoľnené miesto po Strane regiónov nastúpil Putin.
Demonštrantka drží v ruke plagát, ktorý porovnáva Putina s Hitlerom. Snímka: Reuters
Ten za pomoci propagandy ruských médií (dokonca aj pre väčšinu miestnych etnických Ukrajincov je ruština materinským jazykom) a „svojich“ separatistov vytvára dojem, že je jediným ochrancom miestnych záujmov. Tomuto obrazu napomáha aj fakt, že množstvo ľudí ostalo po posledných udalostiach apatických, nesúhlasia ani s jednou zo strán a neveria nikomu. Vidno to aj na verejných akciách, na ktorých sa zúčastňuje výrazne menej ľudí ako predtým na proukrajinských demonštráciách na západe krajiny.
Vláda bez autority
Druhým dôvodom je neschopnosť dočasnej vlády. Tá nevie zabrániť prenikaniu ruských špeciálnych jednotiek na územie Ukrajiny, vynútiť si na východe autoritu a hlavne sa jasne zastať donbaských Ukrajincov. Napríklad tak, že by začlenila ich predstaviteľov do rozhodovacích procesov, prípadne vytvorila víziu spoločnej budúcnosti, na ktorej by sa mohol zhodnúť východ aj západ krajiny. Namiesto toho sa v Kyjeve opäť začína potichu rozprávať o tom, že nitky moci sa zbiehajú k Julii Tymošenkovej, hoci formálne nezastáva nijakú verejnú funkciu. Autoritu vlády podrýva aj to, že síce sa v máji majú uskutočniť prezidentské voľby, avšak termín tých parlamentných je v nedohľadne. A to aj napriek tomu, že po posledných ústavných zmenách sa krajina vrátila od prezidentského k parlamentnému systému.
Tretím dôvodom je nebojaschopnosť ukrajinskej armády, ktorá bola roky rozkrádaná, má slabé velenie a ruská tajná služba sa v nej cíti ako doma. Dôkazom môže byť fiasko „protiteroristickej operácie“ či nejasné rozkazy vojakom, čo majú vlastne robiť (podobne, ako predtým na Kryme). Západné krajiny odmietli poskytnúť Ukrajine zbrane a je otázne, ako budú využité milióny eur, ktoré v rámci verejnej zbierky vyzbieralo ministerstvo obrany. Treba pripomenúť, že na významných armádnych postoch sú ľudia, ktorí boli v minulosti spájaní s korupčnými škandálmi.
Krymské déjá vu
A posledným dôvodom je schopnosť Vladimira Putina zúročiť svoje skúsenosti riaditeľa FSB (predtým KGB) pri diverznej vojne proti Ukrajine: ruskí vojaci premiešaní s miestnymi separatistami, teror voči novinárom a proukrajinským politikom, dezinformačná vojna. Moskovskej propagande pri prezentovaní informácií dávno prestala realita prekážať, preto nemá problém pripodobniť aktivistov z Majdanu k fašistom, a naopak, ruských vojakov k miestnej domobrane.
Scenár z Krymu sa teda do bodky opakuje. A to dokonca na území, ktoré ani nie je obývané prevažne etnickými Rusmi (tí tvoria v Donbase menej ako 40 percent populácie). Zdá sa, že Moskva získava nad východom Ukrajiny plnú kontrolu a bude len na Putinovi, koľko bude žiadať a kde sa zastaví. Prečo by nemal chcieť aj Dnipropetrovsk, Odesu či dokonca Kyjev? S rastúcou popularitou doma v Rusku zjavne rastú aj jeho veľmocenské ambície. Zatiaľ to nevyzerá, že by ho niekto dokázal zastaviť.