Jednotka rýchleho nasadenia Protimonopolného úradu naklusala do „podnikateľských priestorov niektorých spoločností pôsobiacich v sektore bankovníctva“ a urobila raziu. Dôvod? Podozrenie, že sa banky dohodli na spoločnom postupe pri stanovovaní poplatkov.
Je otázne, prečo sa „podozrenie“ začalo riešiť práve teraz. Veď Slovensko je príliš malé na to, aby sused nevidel cez plot susedovi do dvora. Niet preto divu, že poplatky jednotlivých bánk sa od seba výrazne nelíšia. Cenníky sú verejne k dispozícii, finančné inštitúcie si ich môžu od konkurencie rovno skopírovať. Poplatky sú takmer totožné aj preto, že, ako tvrdia samotní bankári,„máme v sektore silnú konkurenciu“. Ako sa to vezme. Konkurencia medzi najväčšími hráčmi je viac-menej optická. Zahraničným obrom môžu ležať v žalúdku banky vlastnené domácimi majiteľmi, ktoré im tu kazia trh, ponúkajú výhodné podmienky alebo kalkulujú s vládnymi zárukami za vklady. Ale ani to veľkých nedonúti znížiť poplatky a úroky na pôžičkách a zvýšiť sadzby pre vklady.
A potom tu máme Slovenskú bankovú asociáciu – profesijné združenie bankárov. Bolo by naivné myslieť si, že sa zástupcovia 99 percent slovenského sektora na stretnutiach rozprávajú o počasí. Alebo, že by z debát vynechali problematiku napríklad poplatku za vklad. Inštitúcie sa ho v decembri na pol roka vzdali po odporúčaní z ministerstva financií. Potom sa niektoré k nemu vrátili, iné nie. Koordinovaný postup tu ťažko vypozorovať.
Viac prezradí zhabaná dokumentácia. Niektoré banky už skúsenosť s raziou z Protimonopolného úradu majú. Mailová komunikácia ich pred pár rokmi usvedčila z kartelu proti malej finančnej spoločnosti. Ktovie, či sa teraz banky poučili z chýb minulosti. Ak však niekam úrad napochoduje, môže ísť o znamenie, že nie.