Začiatok rokovaní o vzájomnom voľnom obchode medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi s názvom Transatlantic Trade and Investment Partnership (TTIP) vítajú na oboch stranách Atlantiku ako historický míľnik. Predseda eurokomisie Barroso vyhlásil, že budúca dohoda medzi najdôležitejšími hospodárskymi mocnosťami sveta bude meniť pravidlá hry. Nielenže podľa neho nastaví normy budúcich bilaterálnych dohôd, ale potenciálne vytvorí desiatky miliárd eur a desiatky tisíc nových pracovných miest. Prezident Obama bol miernejší, keď oznámil spustenie rozhovorov s Európskou úniou, „pretože voľný a spravodlivý obchod cez Atlantik podporuje milióny amerických pracovných miest“.
Prečo sa únia a Spojené štáty, ktoré majú slabé investičné a obchodné bariéry, významný vzájomný obchod a sú zdrojom aj cieľom vzájomných investičných tokov, rozhodli pre tento „historický“ projekt práve teraz? Pritom nejde ani o novú myšlienku. V šesťdesiatych rokoch na vrchole studenej vojny USA navrhli vytvorenie oblasti NAFTA (North Atlantic Free Trade Area). V deväťdesiatych rokoch, na konci studenej vojny, prišiel podnet z Európskej únie s nápadom na TAFTA (Transatlantic Free Trade Area), keďže akronym NAFTA sa používal pre organizáciu North American Free Trade Agreement.
Hlavný cieľ projektu TAFTA nebol ekonomický, ale politický. Išlo o obavu Nemecka a Británie, že po skončení studenej vojny príde k odpojeniu sa Američanov od Európy a rozpadu NATO. Iniciatíva nebola úspešnejšia ako jej predchodkyne, ale viedla aspoň k vytvoreniu ďalšieho projektu s názvom New Transatlantic Agenda. Išlo o málo úspešnú spoluprácu v oblasti regulácie. Neskôr ju nahradila spolupráca New Transatlantic Economic Partnership na odstránenie regulačných bariér. V roku 2007 sa na nej dohodli kancelárka Merkelová a prezident Bush, aby zaplátali politické rozpory v súvislosti s druhou irackou vojnou, avšak mala iba slabé hospodárske výsledky.
Dohoda TTIP je jasne zameraná na prípravu únie a Spojených štátov na hospodársky súboj s krajinami BRIC a ďalšími rozvíjajúcimi sa mocnosťami. Nato je potrebné odstrániť zvyšné obchodné bariéry, ktoré však mimo pôdohospodárstva aj tak takmer neexistujú. Bude sa zameriavať najmä na kompatibilitu regulácií.
Harmonizácia alebo vzájomné uznanie pravidiel a regulácií neprichádzajú do úvahy. Ak sa dohoda podarí, bude to znamenať, že Európska únia a Spojené štáty dokážu odstrániť odlišnosti v menšej súťaživosti a hrozby zo strany rozvíjajúcich sa trhov.
Ak sú harmonizácia a uznanie z veľkej časti nedosiahnuteľné, tak ako docieliť, aby pravidlá a regulácie boli kompatibilné? Výmena informácií a dialóg sa nezdá ako „menenie pravidiel hry“. Ak sa majú vytvoriť „desiatky tisíc nových pracovných miest“, z hľadiska 25 miliónov nezamestnaných v Európe to vyzerá, že architekti iniciatívy hľadajú skôr politické ako ekonomické ciele. Hlavným cieľom je pravdepodobne uistiť Európanov, ktorí dnes zažívajú zložité časy, že Amerika stále pokladá transatlantické vzťahy za dôležité.
Nakoniec príde otázka, čo dohoda TTIP spôsobí viacstrannému obchodu, ktorý Američania a Európania zaviedli na konci druhej svetovej vojny a dnes sa musí prispôsobiť realite 21. storočia, kde asi bude dominovať Ázia. Pomôže to krajinám ako Čína a India oživiť Svetovú obchodnú organizáciu WTO podľa princípov dohody TTIP, alebo ju budú vnímať ako zúfalú iniciatívu „starého sveta“ spomínajúceho na hegemóniu z čias 20. storočia?
Jeden austrálsky komentátor povedal, že iniciatíva môže znamenať koniec „ázijského storočia“ ani nie dekádu po jeho začiatku. Pochybujem. Môže to znamenať asi začiatok konca viacstranného obchodného systému, aký poznáme dnes. Systém GATT/WTO je postavený na dvoch nohách: liberalizácii obchodu a tvorbe pravidiel.
Prvá noha je čoraz slabšia v dôsledku rozširovania dvojstranných dohôd (USA – EÚ bude najväčšia). Je nepravdepodobné, že druhá noha WTO zostane dostatočne silná, aby udržala viacstranný obchodný systém, ku ktorému sa únia aj Spojené štáty hlásia. Organizácia WTO určite kompletne nezmizne, ale zostane len budova s prekrásnym výhľadom, kde budú ministri rečniť raz do roka, avšak neurobia žiadne dôležité rozhodnutie.
André Sapir, analytik Bruegel