Nemôžem inak. Musím o tom napísať a podeliť sa o svoje emócie. Prešlo už skoro 10 rokov, čo som na stránkach Lekárskych listov písala o svojich pocitoch, keď som sa v reštaurácii v centre Bratislavy stala svedkom náhleho úmrtia jedného z návštevníkov.
Na zúfalý krik volajúci po lekárskej pomoci som okamžite bežala k 51-ročnému mužovi a keď počas mojej asi 5-minútovej kardiopulmonálnej resuscitácie (oživovania masážou srdca a dýchaním z úst do úst) otvoril oči a spýtal sa ma, čo sa deje, vyše 200 svedkov tejto udalosti začalo tlieskať...
Podotýkam, že sanitka RZP (rýchlej záchrannej pomoci) dorazila až asi po 10 minútach, keď som už so Štefanom sedela na zemi a rozprávala sa s ním o jeho dovtedajšom zdravotnom stave. Táto skúsenosť bola pre mňa určite veľkým zadosťučinením, pretože 4 roky predtým som rovnakú situáciu zažila s mojou matkou, ktorú sa mi však, žiaľ, oživiť nepodarilo a toto som dlho pociťovala ako moje profesionálne zlyhanie... So Štefanom sme sa viackrát neskôr stretli na káve a inak ako môj anjel ma nenazval.
Aj keď som sa po dvoch rokoch od úspešnej resuscitácie dozvedela, že ako profesionálny vodič zomrel náhle za volantom odstaveného nákladného auta a na pohreb som mu priniesla veniec so slovami "Štefan, prepáč, tentokrát som to nestihla...", som si vedomá, že som mu darovala dva roky života. Kto vie, možno keby mal implantovaný kardioverter (zariadenie, ktoré je operačne vložené do tela a pri opakovaní závažnej poruchy rytmu ju dokáže odstrániť), mohol ešte žiť.
Život išiel ďalej a situácia sa zopakovala znova nedávno - 5. decembra, keď som pri návšteve kaviarne v centre Bratislavy spolu s mojou dcérou bola svedkom rovnakej scény, tentokrát však išlo o asi 60-ročnú ženu. Na výkriky jej dcéry "Je tu prosím nejaký lekár?" a jej obrovský plač sme sa obe rozbehli k stolu, kde uvedená žena ležala skolabovaná na stole a chrčala.
Okolo sa ako vždy zhromaždilo množstvo návštevníkov. Úplne rovnaká situácia ako pred rokmi. Keď som zistila, že žena nedýcha a nemá pulz a jej pery naberajú modrú farbu, začala som s resuscitáciou. Ešte predtým som vyzvala prítomných, aby volali záchrannú službu.
Trvalo to opäť asi 5 minút a keď som asi šiestykrát išla vdýchnuť do úst ženy, pocítila som už raz zažitý pocit, že tie ochabnuté pery sa pohli. Zistila som, že Mária dýcha a má hmatný pulz! Ešte nebola pri vedomí, ale zreteľne dýchala a prítomní jasali a tlieskali.
Kým prišla záchranná služba, napriek tomu, že sme boli v centre mesta, ubehlo vyše 20 minút. Mária už otvorila oči a vnímala nás a keď jej záchranári zavádzali infúziu, už sa bránila a dokonca ju do sanitky transportovali len s oporou, na vlastných nohách. Ľudia podišli, potriasli mi rukou a pohladili plece a ja a moja dcéra sme sa len usmievali a držali sa za ruky...
Aký je z toho všetkého záver? Po skončení Lekárskej fakulty Univerzity Komenského (LF UK) v Bratislave som 15 rokov pracovala na Farmakologickom ústave LF UK ako odborná asistentka a v tom čase som v rámci atestácie z vnútorného lekárstva aj pracovala na I. internej klinike Univerzitnej nemocnice (UN).
Posledných vyše 20 rokov sa venujem "medicínskej novinárčine" – som šéfredaktorkou všetkých odborných príloh Zdravotníckych novín (Lekárske listy, Medical Practice, Kompendium medicíny). Keď sa ma niekto pýta, či mi nechýba práca s pacientom, v nemocnici, vždy hovorím, že nie, pretože robím v odbore, píšem články z domácich i zahraničných podujatí, spolupracujem s externými prispievateľmi či prekladám zaujímavé témy zo zahraničných odborných časopisov, a to ma veľmi napĺňa, teším sa, že nás lekári čítajú a prispievame k ich nepretržitému vzdelávaniu.
Keď som sa po prvej úspešnej resuscitácii rozprávala s niektorými bývalými spolužiakmi z medicíny, ukázalo sa, že mnohí lekári sa počas celého svojho pôsobenia na ambulancii či v nemocnici v podstate nikdy nedostanú do priamej konfrontácie so situáciou s náhlym úmrtím pacienta a nutnosťou akútnej resuscitácie.
Celý život síce bojujú o život pacientov liečbou ich akútnych či chronických ochorení, snažia sa o ich prevenciu, ale ten bezprostredný pocit, keď sa ten človek "vráti z druhého brehu," nikdy nezažijú.
A preto som veľmi šťastná, lebo robím prácu, ktorá ma baví a napĺňa a hoci som „len novinárka", zachraňujem ľudské životy... A nad smrťou v tých troch dueloch zatiaľ víťazím pomerom 2 : 1!