Myslím, teda som, sa stalo nepísaným heslom našej civilizácie. Vieme všetko vyargumentovať, zanalyzovať a žmýkať naše rozumy do takých informačných cícerkov, že sme nimi schopní zaplaviť väčšinu našej pozornosti. Málokedy spochybňujeme citáty známych osobností, pretože ich v hlave ubytujeme niekam na Olymp nášho mentálneho sveta. Robíme si z ich myšlienok automaticky kompasy. Takže som možno trúfalá, možno to Descartes myslel celé inak, možno bral do úvahy ľudí, ktorí si pri myslení zachovajú pokojnú hladinu emócií, ale...
... pozorujem občas mysliacich ľudí, ktorí svojím myslením dosahujú pravý opak. Prepadajú sa do hlbín vlastných presvedčení, úvah, analýz a prestávajú byť. K ich osobnosti totiž pribúda zlosť, odsúdenie, pohoršenie, snaha presvedčiť druhého. Poznám to na sebe samej. Keď som o niečom presvedčená, že to mám dobre „vymyslené“ a druhý ma nevie, nechce pochopiť, začínam cítiť zvýšený tlak, zrýchlený pulz, alebo mám len takú „guču“ v oblasti solar plexu.
Len čo začnem v sebe pozorovať tieto prejavy, poviem si – zastav sa, už to nie si ty. Už máš inú energiu. Viem, že toto slovo vzbudzuje ezoterické domnienky, môžeme si ho pokojne premenovať na náladu. A práve túto „náladu“ považujem za dôležitú „tácku“, na ktorej informáciu posúvame ďalej. Zo skúsenosti viem, že keď niečo formulujem s nejakým vnútorným tlakom, ohlas príde v rovnakej kvalite. Čím viac sa voči niekomu vyhraním, tým silnejší sa paradoxne stáva ten na druhom brehu, voči ktorému vyhranená som. Keď poviem hoc aj tvrdý fór s vnútornou pohodou, zaznie smiech, ak poviem ten istý fór s vnútornou trpkosťou, ostane ticho. Ako keby sme tieto dôležité vnútorné komunikačné kanály nebrali do úvahy. Nevnímali ich silný dosah a intenzitu vzniknutej odozvy. Domnievam sa, že tieto pocitové správy medzi riadkami píšu históriu našich vzťahov rovnako, ak nie viac, než len tie, ktoré analyticky formulujeme do slov.
Vnímam sa, teda som. Viem, kde na náladovej škále som, takže... možno chvíľu radšej nereagujem. Nevyhodnocujem. Po krôčikoch sa začnem k sebe vracať, nech je to akokoľvek ťažké. To, že sme naspäť v sebe, spoznáme podľa pokoja. Uznávam, niekedy je to náročné. Jarda Dušek vtipne hovorí o výchove detí a rodičovskej vete – „Okamžite sa upokoj!“ ako o úlohe náročnej aj pre trénovaného jogína. Takže, nejde to vždy okamžite, ale stojí za to minimálne byť v kontakte so sebou. Vedieť aj to, že sme práve „preč“. Najúžasnejšie na tom je, že keď naozaj sme v sebe a sebou, tak nám to aj najlepšie MYSLÍ. Čiže by to mohlo byť možno naopak? Som, teda môžem myslieť.