Jednou z tém, ktoré výrazne rezonovali počas marcovej vládnej krízy, bola úloha prezidenta a šírka jeho úvahy pri menovaní novej vlády. V diskusii znelo množstvo argumentov od jedného extrému (prezidentská vláda) po druhý (mechanické akceptovanie všetkých návrhov prezidentom). Vyjadrenia politikov kopírovali ich politické ciele, preto tento komentár nemá ambíciu rozoberať ani hodnotiť ich právnu trefnosť ani vkusnosť. No keď už bolo zrejmé, že príde k demisii vlády a loptička sa v súlade s Ústavou dostane k prezidentovi, nielen v politických, ale aj v odborných radoch sa našli viaceré poplašné tvrdenia o pokusoch o prevrat, búraní parlamentnej formy vlády, znásilňovaní Ústavy a podobne. Nech už boli dôvody tejto paniky podmienené úprimnými obavami alebo účelovosťou, ani vtedy a ani z dnešného pohľadu sa poplach nezdal byť namieste.
Abstraktný dokument
Ústava je a má byť dokument abstraktný, nadčasový a skôr stručný, pretože predmetom jej regulácie sú aj vzťahy medzi politickými mocami. Tie si z povahy veci vyžadujú širšie mantinely, ktoré politike umožnia priechod v každej konštelácii rozloženia síl bez toho, aby sa systém zablokoval či rovno zosypal. Existencia štátu sa, v ideálnom prípade, neráta na roky ani desaťročia, ale na podstatne dlhšie obdobie. Ústava tak musí pri svojom fungovaní rátať s dobrým aj zlým počasím, s pokojnými aj krízovými situáciami, s riadnymi aj mimoriadnymi okolnosťami. Nič z toho sa nedá naplánovať ani predvídať. Práve preto tie širšie mantinely potrebuje.
Ústava je súbor písaných i nepísaných pravidiel, ktoré sa vždy aplikujú v konkrétnej politickej a spoločenskej realite. Žijeme v demokratickom štáte, kde všetka moc pochádza od občanov a patrí jedine im. Výkon tejto moci v zastupiteľskej verzii sa nerealizuje prostredníctvom jediného orgánu (parlament), ale prostredníctvom všetkých. Tie orgány, ktoré sú priamo volené (parlament a prezident), majú o to špecifickejšie postavenie, že svoju legitimitu odvodzujú od suveréna priamo. Nedá sa medzi nimi ustanoviť hierarchia dôležitosti a Ústava na to ani nedáva základ.
Ústava implicitne ráta s tým, že pri jej výklade a uplatňovaní sa nebude hľadieť iba na jej text (prípadne slovesný vid v ňom použitý). Keby išlo iba o text, ten by teoreticky pripúšťal celý rad absurdít, ktoré by si laik nedokázal ani predstaviť. Práve preto Ústava môže dobre fungovať len vtedy, ak je pri jej výklade prítomná aj súdnosť, cit pre mieru a zdravý rozum. Čo by, naopak, pri jej výklade prítomné byť nikdy nemalo, je zlomyseľnosť, teda snaha ohýbať si Ústavu podľa momentálnej situácie a potreby a nepozerať sa pritom na možné následky.
Z dlhodobého pohľadu totiž nie je nič horšie, ako podávať výklad či dokonca meniť Ústavu podľa toho, kto je aktuálne v akej pozícii a čo sa mu práve hodí. Železný zákon demokracie hovorí, že v takom prípade je len otázkou času, kedy sa to, čo dnes zneužijem vo svoj prospech, otočí proti mne. Na tento jav má slovenská ústavná prax dosť príkladov, a nie iba starších.
Hrotiť do extrému je chyba
Ústava nie je recept na tortu či návod na zmontovanie skrinky, ktorý má všetko hovoriť do najmenších detailov, potom ho stačí mechanicky nasledovať a prídeme k výsledku. Predovšetkým vzťahy medzi prezidentom a vládou patria prakticky v každej demokratickej ústave medzi tie najmenej explicitné. Nie je to chyba, naopak, má to svoje výhody, ak sa na vec pozrieme z nadhľadu a v dlhodobej perspektíve. V komplikovaných prípadoch môže práve hlava štátu rozhodujúcim spôsobom prispieť k tvorbe stabilnej vlády, a to aj vyvíjaním tlaku. A, samozrejme, môže prispieť aj k destabilizácii situácie.
Preto by mala vedieť, kam hodno zájsť a kam už nie. Nie ústavný text, ale neustále apelovanie na kultúru, súdnosť a cit pre mieru pri jeho používaní sú cestou ku zvyšovaniu kvality nášho právneho prostredia. Preto nie je správne za každú cenu „hrotiť“ veci do extrému, ktorého výsledkom bude napríklad záver: „prezident vždy musí menovať člena vlády“. Je to rovnako choré a potenciálne nebezpečné ako opačný extrém: „prezident nikdy nemusí menovať“. Jeden i druhý krajný prístup môže poslúžiť konkrétnemu politickému záujmu v konkrétnom momente. Dlhodobo však môže byť kontraproduktívny.
Odmietať všetkých kandidátov na ministrov do radu iba tak z rozmaru prezidenta nie je normálne. No ak prijmeme opačný extrém, že prezident vždy ministra musí vymenovať, potom by sme sa možno raz divili, ako sa do vlády dostala „stará Blašková“ iba preto, lebo jeden premiér mal totálny výpadok súdnosti a navrhol ju. Práve preto právny extrémizmus „vždy musí – nikdy nemusí“ nie je dobrým riešením. A práve preto si stále myslím, napriek určitým posunom v ústavnom texte z prelomu tisícročí, že s povinnosťou prezidenta vždy a bez možnosti akejkoľvek úvahy vymenovať za ministra toho, koho mu navrhne predseda vlády, možno úspešne polemizovať.
Dlhý život štátu môže priniesť napríklad krízu, z dôvodu ktorej bude problémom ministerská nominácia, ktorá by v dobrom počasí problémom nebola. A raz za čas môže priniesť aj prípad, že v dobrom počasí predseda vlády „uletí“ a príde s návrhom, ktorý vzbudí pohoršenie, pobúrenie či výsmech. Nepripadá mi nenormálne, ak sa ho vtedy hlava štátu opýta, či by medzi tými vyše štyrmi miliónmi ľudí, ktorí spĺňajú podmienky na menovanie za člena vlády (občan voliteľný do národnej rady) nenašiel ešte aspoň jedného, ktorý je minimálne rovnako šikovný ako pôvodný kandidát, akurát nemá na sebe jeho „záťaž“.
Je to o argumentoch, dôvodoch a ich presvedčivosti. O uvedomení si toho, že verejná funkcia v civilizovanom svete nie je korisť, ale služba. Preto netreba vidieť vec len v rovine, kto má „právo“ funkciu obsadiť, ale aj v rovine, kto má predpoklad dobre v nej slúžiť. A napokon je to aj o ochote ústavných orgánov navzájom sa rešpektovať a nejsť do veci hrubou silou, predovšetkým v situácii, keď priamo volený prezident a priamo volená parlamentná väčšina nie sú z jedného politického cesta.