Hovorí sa, že sa netreba brať príliš vážne. Ja si myslím, že sa treba brať so všetkou vážnosťou, no otázka znie, čo sa skrýva za tým slovom „seba“. Či berieme vážne svoj vysokoškolský titul, svoj majetok, svoj politický postoj, svoje náboženstvo, svoju popularitu, svojich followerov na sieťach, svoj obraz v spoločnosti, svoju pozíciu vo firme, svoje poslanie ako matka, svoje charitatívne počiny, svoje dobre mienené rady, svoje traumy. Pretože toto všetko nie sme my.
Rada spomínam na Jirku Charváta, slampoetristu, spisovateľa, komika, skrátka – halucinátora, keď na koniec nášho spoločného rozhovoru povedal mne aj divákom – „Ničím sa nestresujte, všetkým ste fuk.“ Veľmi si to uvedomujem vždy, keď mám stres z nejakého vystúpenia, keď vyjde v novinách niečo, čo sa týka mojej osoby, a nie som tým nadšená. Vtedy si pripomeniem, že ako postavička v novinách som len súčasťou krátkeho príbehu ku káve čitateľa a niekde okolo horoskopov alebo krížovky je už na mňa zabudnuté. Ľudia majú svoje starosti. Vždy, keď mám pocit, že sa svet krúti okolo mňa v nejakej téme, tak si pripomeniem, že ten svet je len bublinka s pár obyvateľmi, s ktorými som si veľmi podobná. S tými, ktorí ma milujú, aj s tými, ktorí ma nenávidia, lebo keby sme si neboli podobní, neboli by sme spolu v nej.
Nebrať sa vážne znamená neprikladať svojej postave v príbehu s názvom život príliš veľkú váhu. Jednak sa človeku potom oveľa ľahšie žije a po druhé, je to dobrý tréning na starobu. V istom veku sa totiž rozplynú tituly, sexepíl, pozornosť okolia, dokonca ani naše politické postoje nebude brať mladšia generácia vážne a s blahosklonným úsmevom nám mlčky naloží nedeľnú polievku.
Brať sa skutočne vážne v najhlbšej podstate je, že sa ošúpeme od všetkých týchto vrstiev, ktoré zahaľujú skutočné JA a to, čo nájdeme, budeme s celou vážnosťou ošetrovať a ctiť. Čím totiž berieme naše oblečenie – ilúziu o nás samých – vážnejšie, tým hrubšie sú vrstvy, tým viac presahujeme do priestoru, tým pravdepodobnejšie sa nás môžu veci z okolia logicky doslova dotknúť.
Niekedy premýšľam nad tým, čo by ostalo po mojom ošúpaní... popularity, vzdelania, majetku, statusu, veku... Ostane len bytie a to je pre celý môj pekne pestovaný „odev“ desivá predstava. Čím častejšie však tieto vrstvy cvične odkladáme, tým skôr sa dá objaviť čaro skutočnej existencie bez strachu. Aj bez strachu, že sa vás niečo dotkne. Lebo sa nebude mať čoho.
Pozrite sa, čo priala Adela Vinczeová Hospodárskym novinám k ich 25. výročiu: