Naša súčasnosť je presýtená mnohými problémami, ktorých koreň sa nachádza v strate rešpektovania základných predpokladov ľudského spolužitia. V strate úcty k životu ako celku i miznúcej ochoty dorozumieť . V našom vedomí, tak dominuje rýchlosť, strach a hľadanie chýb mimo seba.
Bezbrehé a kontinuálne používanie negatívnych myšlienkových a emočných vzorcov v spoločnosti sa odzrkadľuje vo verbálnom marazme a negatívnom prostredí medziľudských vzťahov.
Toto rezultuje aj v eskalácii agresie v medzinárodných vzťahoch. Pripomína mi to posledné kŕče starého sveta založeného na animálnom poňatí života, kde víťazí mocnejší, silnejší, bezcitnejší.
Verím , že svet 21. storočia sa spamätá a dôrazne si pripomenie skutočnosť , že civilizovaný svet ľudí je postavený na ľudských zákonoch a nie na zákonoch divých zvierat. Zvieracia a ľudská ríša majú rozdielne zákonitosti.
Problém je, ak si ten čo má moc berie za predlohu svojho konania nie ľudské princípy .Už na svetových fórach počujeme prvé lastovičky rétoriky obojstranne výhodnej kooperácie založenej na základe vzájomnej úcty a medzinárodných dohôd.
Dúfajme, že sa touto cestou uberieme čo najskôr v praxi, a umlčíme už konečne militárne poňatie medzinárodných relácii vo svete. Celospoločenská klíma sa viac ukľudní a začneme sa k sebe samým, sebe navzájom a prostrediu správať citlivo, zdravo a konečne normálne . Je potrebné si uvedomiť, že rýchlosť a zrýchľovanie, ktoré dnes prenikajú do všetkých sfér individuálneho i spoločenského života, musí naraziť na isté limity, nie je možné nekonečné zrýchľovanie - ani produkcie materiálnej, duchovnej, ani konzumácie.
Nazdávam sa, že v istom okamihu ľudských dejín sa pomalosť stane novoobjavovanou hodnotou . Svedčí o tom aj fakt, že existujú prinajmenšom tri práce v zahraničnej, nie domácej filozofickej produkcii , ktoré sa zaoberajú problematikou pomalosti - a dokonca upozorňujú na jej potrebu a autori píšu "chvály na pomalosť". Je klamlivé oceňovať rýchlosť len pozitívne a pomalosť len negatívne.
Vo vede, v umení, v politike aj v každodennom živote sa do hĺbky vieme dostávať pomaly. Prieniky do hĺbky poznania, myslenia vyžadujú čas. Rýchlosť často zvádza k povrchnosti. Prepáčte moju stručnosť v myšlienkach o pomalosti. Asi naozaj neviem povedať viac. Azda už len to, že sa stále učím pomalosti.
V neskoršom veku, znie to paradoxne, ale naozaj - celý život sa náhlime, náš život je pohyb medzi termínovanými povinnosťami asi ako u väčšiny súčasníkov a teraz, v posledných rokoch si veľmi uvedomujem, že aj v pomalosti dozrievania myšlienok, nápadov je krása. Netreba chcieť čím rýchlejšie, čím viac kníh, titulov, majetku, ale naučiť sa umeniu radosť z okamihu, z vlastného času. Extrémom je nečinnosť, pretože je to cesta do úpadku osobnosti.
Chybou je ale aj to, že dnešná mladá generácia a nielen oni málo čítajú kvalitnú poéziu a prózu, kde sú ukryté ďalšie cenné rady pre život a aj na to spomalenie a zamyslenie sa nad podstatou bytia.