Na kamarátovej svadbe som si všimla „dobrý zvyk“ vo všetkých príhovoroch mladomanželom spomínať krízy, ktoré určite prídu. Možno toto očakávanie od prvého dňa je ich samotnou zárukou. Utrpenie sa totiž tiež stalo dobrým zvykom. Poznám manželské páry, ktoré radostne prežili celý život, ale radšej sa tým nechvália, pretože to zas dobrým zvykom nie je. Vo vzťahu je „dobrým zvykom“ prehnane sa báť o druhého, prípadne žiarliť, ako „správny“ prejav lásky. Takýchto „dobrých zvykov“ máme v spoločnosti viac.
Finty ega
Napríklad – pomáhať. Niekedy totiž pomáhame tam, kde naša „pomoc“ bráni dotyčnému sa skutočne zachrániť, alebo často pomáhame preto, že nevieme pomôcť sebe. Tak zachraňujeme všetko navôkol. Zaspávame s dobrým pocitom, že sme niečo medzi matkou Terezou a Ježiškom, a keď sa nedočkáme vďaky, povzdychneme si nahlas cez dve izby, aby nás nevďačný objekt započul. Lebo veď „za dobrotu na žobrotu“, sa zvykne tiež hovoriť.
„Pekným zvykom“ je hlásať – Radšej dávam, ako beriem. Ako keby ste tvrdili, že radšej vydychujete, než vdychujete. Sme naučení niečo, čo voláme skromnosť, ale v skutočnosti ide o takú dokonale vymyslenú fintu ega, že ani nevieme, ako si ho pestujeme, ako si sami hladkáme pocit z našej „dobroty“. Pritom odmietame láskavosť iných, narúšame kolobeh harmonického dvojboja, ktorý poznáme v striedaní dňa a noci, nádychu a výdychu, v dávaní a prijímaní.
Skvelým zvykom je dávať všade dary, lebo sa nepatrí prísť naprázdno. Tak sa nám doma zbierajú sošky, ručné práce a rotujúce bonboniéry. V tomto smere najviac excelujú firmy a združenia, ktoré ako upomienku venujú zväčša silnú kombináciu hrnčeka, trička a kľúčenky s logom. Predmety, ktoré nemáte ako využiť, lebo hrnček doma určite máte a reklamných tričiek na kosenie trávy sa v skrini vyskytlo tiež už dosť. Nekritizujem úmysel, nechcem pôsobiť nevďačne, ale tento dobrý zvyk vytvára okrem iného veľa odpadu a rozpakov – čo s tým?
Nie sú nemenné
„Dobrých zvykov“ je veľa. Od menších po väčšie, ale naše „dobré zvyky“ vo svojej podstate zaváňajú zlozvykmi. Prechádzajú cez generácie, všeobecne ich akceptujeme a považujeme za nemenné. Môžeme si ich však všímať u seba aj iných. Môžeme sa ich postupne zbavovať. Lebo či ide o reklamnú kľúčenku alebo vlastný spasiteľský syndróm, oboje sa dá odmietnuť. Aby sme len „dobrý zvyk“ nahradili niečím ozajstným.
Pozrite sa, čo priala Adela Vinczeová Hospodárskym novinám k ich 25. výročiu: