Fínske školstvo je typické tým, že status učiteľa je tam na spoločenskej a mzdovej úrovni lekára či právnika. Keď ministerka školstva z SNS rada rozpráva o inšpiratívnom fínskom vzdelávacom modeli, mala by začať konať. A nepotrebuje na to veľa.
Pani Lubyová má voľné ruky. Niektoré opatrenia z fínskeho modelu sa totiž dajú realizovať cez ministerstvo, jeho organizácie a cez ministerské vyhlášky. Podávam jej pomocnú ruku, lebo všetci by sme radšej počúvali o pozitívnych výsledkoch v školstve namiesto správ o stále nedoriešenom eurofondovom škandále, trojnásobne predraženom internete na školách či o milióne chýbajúcich učebníc. Okrem toho fínska reforma sa nerodila za zatvorenými dverami, ale v partnerskej spolupráci so všetkými, ktorí majú čo k tomu povedať.
Aké je fínske školstvo?
Vo fínskom školstve je veľa voľnosti a slobody v učení, ktoré idú ruka v ruke so zodpovednosťou a proaktivitou škôl.
Žiaci majú na výber rôzne hodiny navyše – podľa toho, čomu sa chcú viac venovať. To znamená, že naše ministerstvo by malo prestať každú chvíľu pridávať a odoberať hodiny povinných predmetov a namiesto toho určiť školám balík voľných hodín, ktoré sa využijú tak, ako uznajú za vhodné samotní učitelia a žiaci.
Podobné je to s učebnicami. Fínske školy nie sú odkázané na jednu zastaranú učebnicu, ale vyberajú si z množstva titulov. Z učebníc sa vytriedi kvalita podľa toho, čo školy naozaj chcú (a potrebujú), nie podľa toho, ktorý „náš človek“ potrebuje vyhrať verejné obstarávanie. A mimochodom, vo Fínsku (na rozdiel od Slovenska) sa nestáva, že by rodičia platili za učebnice jazyka, alebo že by školám v septembri chýbal už spomenutý jeden milión učebníc.
Otvorme teda konečne trh s učebnicami, čo odporúča aj Správa o stave školstva, Inštitút vzdelávacej politiky a čo sme my v SaS opakovane navrhovali a aj predkladali v parlamente.
Vo fínskom vzdelávaní sa tiež podporuje tvorivý prístup učiteľov, samostatné bádanie žiakov, kritické myslenie, prepájanie poznatkov s praxou, vyučovanie rôznych tém naprieč predmetmi či inkluzívne vzdelávanie, ktorého cieľom je ponúknuť rovnaké šance pre všetkých. Na to všetko má ministerka aj 17 organizácií v rámci rezortu školstva, ktoré majú pripravovať metodiku a oboznamovať učiteľov s novými metódami výučby. Na organizácie vynakladá ministerstvo nemalé množstvo peňazí, pričom značná časť z nich neodvádza priveľa práce.
Ešte jedna zaujímavosť: fínsky učiteľ s 15-ročnou praxou zarába podľa OECD v priemere 3100 eur mesačne. Oveľa prísnejší je však aj výber kandidátov na učiteľské povolanie. Aj preto sú učitelia ako takí kľúčoví – dostať do škôl kvalitných učiteľov a tých dobrých si v školách udržať by malo byť samozrejmou prioritou.
Summa summarum, ministerka Lubyová veľa a pekne rozpráva o vznešených plánoch vo svojom rezorte, ale konečne by mala začať jednotlivé opatrenia zavádzať do praxe. O fínskom školstve netreba hovoriť, jeho princípy treba spoločne uplatňovať.
Autor je poslanec SaS a expert na školstvo.