Veľa zadumaných tvárí sa v dnešnej dobe urputne zamýšľa nad tým, ako zmeniť spoločnosť. S hlbokou vráskou medzi obočím si kladú otázky, ako zmeniť smerovanie tejto krajiny. S polotichým hlasom ponoreným v beznádeji zalamujú rukami a hľadajú cestu z marazmu. Ich zámer je určite pekný, cieľ ušľachtilý.
Cieľ vidíme vždy podľa toho, koľko nám naň svieti svetlo. V tme sa o cieli niečo domnievame, v šere čo-to nahmatáme. V hlbokej jame sa nám zdá z nej cesta von nereálna, v plytšej jame už ako-tak tušíme, že by sa z nej dalo vyhrabať. Nie je dôležité len to, čo by sme chceli, ale aj z akej východiskovej pozície nad tým uvažujeme. My sme ten aparát, ktorý môže priniesť zmenu. Ak je aparát nastavený na polovičný výkon, ak je ponorený do brzdiacej mláky hustých intelektuálnych analýz, nebude funkčný. Aj preto si občas všímam neúspechy tých, ktorí chcú zmeny, pretože sami ako jednotlivci nie sú funkční. Ich potrebná energia je ťažká, a preto všetko ide rovnako ťažko. Skrátka – vždy budeme mať dosah len na to, čo s nami rezonuje. A tak dešperátna bojovná myseľ bude celý život narážať na prekážky a ich prekonávanie bude adekvátne ťažké. Či na úrovni vlastného života, alebo v iluzórnej snahe zmeniť celú spoločnosť. Takýto človek sa dotkne len toho, aký je sám a dosiahne minimálne zmeny.
Sedím v kaviarni na letisku vo Schwechate. Roky si všímam jedného čašníka, ktorý ľudí obsluhuje s konštantným úsmevom, žartuje s nimi plynulo v šiestich rečiach, pohybuje sa medzi stolmi ako krasokorčuliar. Každému venuje fór, úsmev, prípadne empatický pohľad, ak má dotyčný v tvári smútok z rozlúčky. Robí svoju prácu tak od srdca, že sa nedá naňho nepozerať. Ľudia z celého sveta odlietajú do ďalších zákutí planéty usmiati a o niečo šťastnejší. So svojou vysokou frekvenciu ťahá na vyššie vlny tisícky ľudí denne, ktorí – aj keď do maličkej miery, ale predsa – nesú tento kód so sebou cez kontinenty.
Tento pán reálne mení svet preto, lebo má funkčný aparát. Seba. Niektorí tvrdia, že intelekt zachráni spoločnosť. No aj ten musí byť v súlade s otvoreným srdcom. Tento pán necituje Kanta a ani nie je ponorený do politických hier. Len JE. A tým, aký je on sám, mení svet okolo. Keby som mala pri sebe cestovnú Nobelovu cenu za mier, hneď mu ju dám. Takto mi ostáva posunúť mu slušný tringelt. Ale najbližšie si minimálne pripravím vyznamenanie za vzornú reprezentáciu krajiny. Pri vedľajšom stole sa ďalší nadšení zákazníci pýtajú, odkiaľ je. S úsmevom hovorí – I am Slovak.
Pozrite sa, čo priala Adela Vinczeová Hospodárskym novinám k ich 25. výročiu: