Vychádzajúc zo skutočnosti, že žijeme vo svete, ktorý je v hlbokej kríze, pričom niektoré jeho aspekty už sú v štádiu katastrofy, teda nezvratnej devastácie, snažil som sa odpovedať na otázky, čo vlastne trápi ľudí v živote i v politike.
Po prvé nazdávam sa, že sú to javy občasného prerastania politiky a biznisu, ktoré, žiaľ, sú globálnym problémom a netýkajú sa len Slovenskej republiky, nerobia dobré meno politike ako takej. Nie je náhodné, že občania dávajú politike rozličné nepekné prívlastky.
Svoje rozhorčenie z politiky a politikov vyjadrujú nízkou účasťou na referendách, vo voľbách, zakladaním nových politických strán alebo rozličnými formami protestov. Ak politici neurobia zásadnú sebareflexiu svojej činnosti, ak nezreformujú pravidlá parlamentného politického systému, neozdravia stranícku prácu slovenskú politiku čaká, podľa mňa, očistný kúpeľ. Mravný, hodnotový, vzťahový, personálny a generačný.
Je možné aj to, že apelovať na nejaké mravné, hodnotové, vzťahové, personálne a generačné aspekty správania sa niektorých politikov môže byť neúčinné. Asi to bude tým, že mám naozaj iné videnie reálnej situácie ako asi niektorí politici.
Obávam sa, že fenomén refeudalizácie je naozaj celosvetový a jeho podstatou je práve spájanie politickej a ekonomickej moci.
Tie síce boli prepojené a vzájomne podmienené vždy, ale v posledných rokoch sa čoraz zreteľnejšie ukazuje, že nositeľom týchto mocí už prestáva záležať, aby sa aspoň navonok tvárili, že politická a ekonomická moc sú oddelené, a že politická moc má demokratickú legitimitu práve na to aby kontrolovala moc ekonomickú, ktorá takúto legitimitu nemá.
Veľkým problémom je absencia príťažlivej vízie. Ale vízia je čisto odborná záležitosť . Ak je niečo definované, ľahšie sa vládne. Stačí to prevziať do vlastných programov a ak je už niečo aj odskúšané, tak dochádza ku kontinuite a nijaké zásadné zvraty nevzniknú. Okrem personálnych, čo je pochopiteľné, veď každá strana si chce svojich ľudí odmeniť. Ďalším problémom je to, že chýbajú nám politické strany, ktoré by regrutovali a vychovávali politické osobnosti.
To, že ide všetkým v politike o prospech nie je problémom politiky, ale spoločnosti, pretože tak sme sa vychovali. Samozrejme nevzdelanosti, tak sme dopadli. Vážim si ľudí, ktorí sa snažia úprimnosťou vždy dokázať, že sa všetko dá robiť slušne a poctivo. Tu a tam sa úprimnosť nevypláca. Niektorí ľudia nemajú radi úprimnosť. Ak verejnosti úprimne poviete, že krajina je v krachu a musí sa šetriť, tak Vás úprimne nebudú voliť.
Aj tak som zástancom zdravého rozumu a žime tak, aby sme všetci mali bohatý život a nie vrecká. Obávam sa však, že silné osobnosti, ktoré by zobrali do ruky tú pomyselnú vlajku národa, ako pri olympijskom ceremoniále a hrdo kráčali pred majestátnym obecenstvom, zahraničím sa už u nás minuli a ak aj niekde v úzadí sú, tak do tohto toxického politického súkolia asi tak ľahko nevstúpia.
Teda niežeby na Slovensku osobnosti neboli, ale málokomu sa chce podstúpiť tvrdý, často neférový zápas.