Ako za dvadsať rokov zdevastovať krajinu, ktorá má vďaka nerastnému bohatstvu perspektívu byť jednou z najbohatších na svete, sa dá ľahko naučiť na príklade Venezuely. A netreba na to veľa. Stačí nerealizovateľnú socialistickú utópiu skombinovať s politickou diktatúrou. Výsledok je jednoznačný. Miliónpercentná ročná inflácia, miera kriminality ako málokde vo svete, nedostatok základných tovarov a milióny utečencov, snažiacich sa zachrániť si holý život.
A aby toho nebolo málo, tých, čo zostali a vládzu ešte prejaviť, že sa viac nemienia nechať tyranizovať, v tom lepšom prípade bijú obuškami a dusia slzotvorným plynom. A to všetko za asistencie a s plnou súdružskou podporou všakovakých autokratov, diktátorov a narkobarónov. Samozrejme, každý z nich má vo Venezuele svoje vlastné záujmy. Ropou počnúc, výrobou a tranzitom drog pokračujúc, internacionálnym bojom proti kapitalistickým vykorisťovateľom končiac.
Prvé svetielka nádeje na zmenu sa objavili už v rokoch 2014 a 2017. Podpora protestov opozície však zvonku nebola taká silná ako dnes. Nielen susedné štáty, ale aj EÚ a najmä USA tentoraz prešli do omnoho silnejších vyhlásení a dokonca aj konkrétnych krokov. Takých, ktoré pochybne zvolenému prezidentovi a symbolu diktatúry Madurovi lámu politické väzy. Dokonca aj Slovensko, známe neochvejnou podporou socialistického smerovania Venezuely jedným z vládnych poslancov, poslalo cez ministra zahraničných vecí, nominanta tej istej strany, jasný odkaz. Podľa neho „Slovensko ako súčasť EÚ považuje Národné zhromaždenie na čele s Juanom Guaidóom za legitímny orgán demokraticky zvolených zástupcov ľudu Venezuely. Slovensko považuje vyhlásenie demokratických volieb za jedinú udržateľnú cestu zo súčasnej politickej slepej uličky a hlbokej spoločenskej krízy vo Venezuele“.
Sme síce o krok pozadu oproti poslancom Európskeho parlamentu, ktorí vo štvrtok v Bruseli v súlade s venezuelskou ústavou uznali Guaidóa za legitímneho dočasného prezidenta, no zdá sa, že vývoj je už nezastaviteľný. Ten by mal teraz vyústiť do vyhlásenia nových slobodných, transparentných a dôveryhodných prezidentských volieb, ktoré by v krajine obnovili poriadok a demokraciu. Tajomné ruské lietadlo v Caracase, režimu lojálna tajná služba a časť bezpečnostných zložiek, ale aj odhodlanie Madura nevzdať sa bez boja ukazujú, že to nebude ľahká cesta. Koniec ďalšieho nezmyselného socialistického experimentu je však na dosah a s pomocou civilizovaného sveta sa konečne musí podariť.