Mojim cieľom bolo napísať úvahu v súlade s prevažujúcou humanistickou mienkou vzdelancov na svete, ktoré smerujú vždy k človečenstvu a opodstatneniu nášho bytia.
Súčasnosť vnímam tak, že sa zmenila doba na digitálno-informačnú, pre mladých nie je vzdelanie prostriedok k úspechu, stačí byť zaujímavý a sledovaný, starí ľudia už nie sú studnicou múdrostí a skúseností, dnes je to internet.
Politici tiež, komunikujú cez sociálne siete, snažia sa zaujať, a nie veci vždy kvalifikovane riešiť. Väčšia dostupnosť k informáciám pre každého je ohromná vec. Problémom je že kľúčové informácie širokej verejnosti nie sú vždy k dispozícii, to je závažný problém, lebo masy sa zámerne udržujú v nevedomosti, kvôli nehumánnym stratégiám založeným na kapitalistickom vnímaní sveta.
Mám pocit, že kapitalizmus už zostarol a tento celosvetovo zavedený systém má už v názve pomenovaný ciel snaženia. Tento systém nedisponuje veľkými ľudskými hodnotami, čo je vidieť v praxi. Napríklad aj od úcty k slabším sa odvíja aj miera našej hodnoty.
Posvietiť si treba na systém ako je nastavený celosvetovo, kto ho riadi a ako,kam ho ženie, cez hrozby a rinčanie zbrani - to ak si náhodou chce niekto žiť podľa seba. Prikláňam sa k názoru, že tento systém je nastavený a to je potrebne povedať nehumánne.
V nehumánnom systéme nehľadajme humánnych politikov - nemajú šancu, lebo systém ma iné pravidlá, ktoré vo finále nepustia celosvetovo. Otázky, ktoré si kladiem sú zásadné a ťažko na ne odpovedať pár vetami. Aspoň zopár myšlienok. Ľudstvu chýba univerzálny obraz sveta, ktorý by vyplynul z perspektívy nádeje.
Takáto perspektíva je nahrádzaná technickou civilizáciou a civilizáciou tovaru a konzumu. Sme braní iba ako čísla, ako produkty, tovary, konzumenti tovarov. Je to proti podstate človeka, jeho hodnote a dôstojnosti. Takto je nastavený celý systém, ktorý vedie k postupnému vymieraniu Európy a mení planétu na veľké smetisko reálne i smetisko nádejí. Čo robiť.
Zjavne sústrediť všetky pozitívne sily bez ohľadu na rozdiely za víziou nádeje. Hlásať viac skromnosť, vrátiť sa k Štúrovmu viacej tvoriť, menej troviť. Mať trocha z ducha Gándího, ktorí dokázal silu slabých, no slobodných a sebestačných ľudí, či po slobode túžiacich ľudí, nebáť sa, mať zdravú odvahu a premáhať zlo láskou. Pochopil som ,že svet zlepšiť sa nedá nejakým veľkým, štátnickým aktom.
Svet sa musí zlepšiť tým, že každý človek na svojom mieste v živote má sa snaží šíriť dobro.To pocítia konkrétni ľudia, to dobro, slušnosť nechá v nich stopu, a môže ďalej rásť a šíriť sa. To by si mali uvedomiť aj niektoré médiá , ktoré to zlo vnášajú do verejného života- čoho sme svedkami aj dnes.
Mrzí ma, že niektoré médiá túžia po odklonení pozornosti verejnosti od podstatných vecí a tak hľadajú, kde sa vo svete niečo zlé prihodilo a s vážnou tvárou "moralizujú", nemyslia to úprimne, sú vďačné za škandály. Ono celé by to asi chcelo zásadnú premenu civilizácie.
Niet však kultivovanej náhrady, ona by sa našla, najprv však musí prebehnúť systémová revolúcia v zmysle premeny hodnotovej orientácie a cieľov. Áno svet sa zmenil, vyrastali sme v inom systéme v inej dobe. Na druhej strane by nové systémy mali byt nastavené humánne a nápomocne k starším generáciám aby ich udržali v hre, aktívnej dlhovekosti a dôstojnosti, kde mladí i starí, žijú v obojstranne sa obohacujúcej symbióze a úcte.