Blíži sa prvý máj, Sviatok práce. Pre niekoho možno menej významný deň, pre mňa osobne veľmi dôležitý. O to viac, že už sedem rokov ako minister práce bojujem proti nezamestnanosti a za lepšie a dôstojnejšie podmienky pre pracujúcich. Mohlo by sa zdať, že nezamestnanosť už dnes nie je až taký problém. Áno, počtom ľudí bez práce sme sa dostali na historické minimá, stále však evidujeme desaťtisíce takých, ktorí si zamestnanie nájsť nevedia. Buď nemajú dostatočné zručnosti, ich vzdelanie nezodpovedá potrebám trhu v danom regióne, nemôžu za prácou dochádzať, alebo im nevyhovuje ponúkaná mzda. V mnohých veciach im vieme pomôcť. Napríklad ich rekvalifikujeme, ak sa so svojím vzdelaním nevedia uplatniť. Vieme im poskytnúť aj príspevok na dochádzanie za prácou či dokonca na presťahovanie sa do vzdialenejšieho mesta. Alebo podporíme zamestnávateľov, aby dali šancu dlhodobo nezamestnaným dokázať, že vedia byť dobrými pracovníkmi. Toto všetko prináša výsledky, preto v tom budeme pokračovať, kým bude treba.
Čo však vieme ovplyvniť menej, sú platy. Denne čítam sťažnosti od ľudí, že majú ťažkosti vyžiť zo mzdy. Že si zarobené peniaze ani „neužijú“, lebo keď poplatia všetky náklady na bývanie, zostane im akurát na potraviny. Nemôžeme sa preto čudovať, že ľudia nám zo Slovenska za prácou odchádzajú. Hoci už menej ako kedysi, ale odchádzajú a nám takáto pracovná sila doma chýba. Priemerná mesačná mzda už síce dosahuje 1 013 eur, avšak koľko zamestnancov na ňu reálne dosiahne? A v ktorých regiónoch? Koľko musia ľudia robiť, aby si slušne zarobili? Mnohí tieto otázky nekladú svojim zamestnávateľom, ale ministrovi práce a členom vlády. Na zvyšovanie miezd mimo štátnej a verejnej správy však nemáme až taký vplyv.
Snažíme sa preto aspoň tlačiť na rast minimálnej mzdy, aby aj ľudia, ktorí ju dostávajú, vedeli dôstojne žiť a postarať sa o svoju rodinu. Ďalšia pomoc k lepším zárobkom prišla aj v podobe vyšších príplatkov za prácu v noci a vo sviatok a nových príplatkov za prácu počas soboty a nedele. Tie sa opäť zvýšia práve na Sviatok práce. Prirodzene, bol by som najradšej, keby sa práca v neštandardnom čase obmedzila a ľudia mohli tráviť viac času s rodinou. Ak už však musia pracovať, majú byť za to aj adekvátne ohodnotení. Robme všetko pre to, vláda aj zamestnávatelia, aby bola práca každého jedného z nás dôstojná, aby sme sa ňou vedeli uživiť a chodili do nej s radosťou, nie s roztrpčením. A nezabúdajme, že práca stále nie je samozrejmosťou, a preto by sme si ju mali vážiť.