V poslednom čase sú obľúbenou témou biopalivá. Čítam rôzne vymyslené teórie, že český premiér Andrej Babiš usilovne lobuje za výrobu biopalív a naša ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná za ne bojuje tiež, hoci to nie je v záujme Slovenska, lebo by sme mali pestovať menej repky a, naopak, viac zemiakov.
Prvým nezmyslom je, že biopalivá sú otázkou dneška. Pravdou je, že sa o nich rozhodlo ešte v roku 2003. EÚ vtedy stanovila, v akom pomere musia byť obnoviteľné zdroje do roku 2020 a aké percento z toho pomeru musia tvoriť biopalivá prvej generácie (vyrábané z repky, kukurice, cukrovej trstiny alebo palmového oleja). Ak jednotlivé štáty nedodržia tieto ciele, hrozia im vysoké pokuty a ďalšie sankcie. Ropné firmy boli proti týmto opatreniam, ale dnes sú už aj ony zaviazané primiešavať biopalivá. Revidované ciele od roku 2015 zase vychádzali z toho, že prídu biopalivá druhej generácie (vyrábané napríklad zo slamy či z odpadov).
Druhým nezmyslom sú očakávania veľkovýroby biopalív druhej generácie. Napriek tomu, že sa o tom hovorí už desať rokov, do dnešného dňa sa nepodarilo takýto závod sprevádzkovať napriek tomu, že na vývoj sa už minuli stovky miliónov eur. Dnes Babiš, Matečná a takmer všetky štáty Európy riešia otázku, ako dosiahnuť vytýčené ciele bez biopalív druhej generácie, ktoré sa mali do kvót započítavať dvojmo v porovnaní s prvou generáciou. Preto sa vedie diskusia o zamiešavaní väčšieho podielu etanolu – biopaliva vyrobeného z kukurice – do benzínu či FAME – biopaliva vyrobeného z repky – do nafty.
Súčasťou tejto hry sú automobilky, ktoré určili hranicu tolerovanú motormi, čo je ich poistka pre prípadné spory. Na druhej strane v Brazílii sa už roky jazdí na čistý etanol a automobily pre nich vyrábajú tí istí výrobcovia, ktorí v Európe stanovili limity. A aby sa to všetko skomplikovalo, tak do toho vstúpili ešte poľnohospodári, ktorí majú veľký záujem o naplnenie kvót pre biopalivá, keďže dokážu predať kukuricu a repku za dobré peniaze pri veľkom dopyte.
Tretím nezmyslom je, že ak by sme nemali biopalivá, tak by sme na Žitnom ostrove na miestach, kde vždy rástla kukurica a repka, mohli pestovať zemiaky. V strednej Európe sa vždy pestovalo viac kukurice a repky, ako bežne spotreboval región, avšak pre vysoké logistické náklady sme ich nevedeli predať a nadvýrobu absorbovali intervenčné nákupy štátov. Biopalivá dnes, naopak, absorbujú túto nadvýrobu.
Otázka biopalív má ešte veľa iných detailov, ale jedno je isté – že sú už súčasťou energetickej politiky EÚ. Členské štáty sa usilujú ciele napĺňať a dnes je to už problémom každého, či rafinérií, poľnohospodárov, výrobcov alebo ministrov.