Turecko si zabezpečuje ruský protiraketový systém. Američania vzápätí odpovedali, že už nemôže počítať s ich supermodernými stíhačkami. Erdogan sa stále viac odkláňa od Západu. Nad tým, čo to môže znamenať, sa zamýšľa politológ a publicista Pavel P. Kopecký.
Posledné udalosti definitívne pochovávajú predstavu Ankary v Európskej únii. Predchádzajúce roky tomuto trendu mnohokrát nahrávali a ranu do väzu ambicióznej koncepcii dali okolnosti občianskych vojen v Iraku a Sýrii. Ak ešte niekto dúfal v zázračné obrátenie vývoja, musel by byť teraz slepý, aby vo svetle nedávnych udalostí nevidel, že jeho nádeje sú definitívne mŕtve.
Symbolicky vzaté ich ostatky odnášajú do nenávratna ruské lietadlá, ktoré na turecké územie nezadržateľne transportujú pokročilý systém protivzdušnej obrany S-400 Triumf.
Desaťročia prešľapovalo Turecko pred "colnicou" európskych integračných procesov a všemožne tlačilo na svoje začlenenie do zjednocujúcich sa spoločenstiev. Aj kvôli miestami neprehliadnuteľnému nacionalizmu sa teda cítilo potupené, že veľa západných partnerov nechcelo ani počuť.
Jeho predstaviteľom sa tak stále viac pripomínal pravý, pragmatický zmysel niekdajšieho vtiahnutia Turkov do NATO (1952).
V čase bipolárneho zápolenia sa o tamojšej slobode a demokracii nedalo s vážnou tvárou hovoriť, avšak raketové základne v blízkosti ZSSR alebo vplyv Maloázijcov medzi turkickými národmi Sovietskeho zväzu neboli na bezpečnostné zahodenie.
Turecko sa teda teraz vzďaľuje proeurópskej orientácii, ale aj Západu ako takému. Za svoje si vzalo bizarné deklamácie vyzdvihujúce, že niekoľko percent tureckého územia patrí z geografického pohľadu starému kontinentu, a že je tým pádom jasná "európska mentalita" Turkov.
Súdobý odklon od Západu znamená reidentifikáciu veľkého národa, pretože základom atatürkovského republikánstva doteraz bol nekompromisný odchod od osmanských geopolitických vektorov. Aj z týchto pohnútok sa nadnesene hovorí o Erdoganovom novoosmanstve.
Preč od Bruselu
"Preč od Ríma," hovorievalo sa kedysi dôrazne v stredoeurópskom priestore, zatiaľ čo dnešní Turci môžu vykrikovať: "Preč od Bruselu." Dôvodov na vzďaľovanie od EÚ aj Atlantickej aliancie majú plno. Či sa nám to páči, alebo nie, Západ je na mocensky zostupnej trajektórii.
Ankara navyše vždy ťažko znášala, že početnú menšinu Kurdov musela prestať tvrdo asimilovať pod krycím názvom "horskí Turci". Pričom dnes, keď sa usiluje o likvidáciu ich národno oslobodzovacích aktivít v blízkom zahraničí, to platí dvojnásobne.
Cez zveličovanie vnútorno-vonkajšej hrozby pre etnicky vnímaný štát sa dá napríklad tiež odvádzať pozornosť od zlých výsledkov domácej hospodárskej politiky či prehratých volieb v Istanbule. Prípadne vytvárať strategické spojenectvo s Iránom, Ruskom alebo Čínou, kam autokratický prezident Erdogan zacielil ihneď po skončení summitu G20, aby v Pekingu orodoval za investície do jeho "revíra", pri ktorom vypichuje úlohu zdatného sprostredkovateľa. Ďalšieho mosta pre Novú Hodvábnu cesta.
Turecko a letargické NATO
Spojené štáty americké aj ďalšie krajiny Atlantického paktu sú ohľadom Turecka bohužiaľ málo zmysluplne činné. Ankara ich odmieta, hoci sa roky diskreditovali ostentatívnym prehliadaním tureckých aktivít v prospech náboženských extrémistov vrátane Islamského štátu.
Čo nakoniec viedlo k neuveriteľným bezpečnostným paradoxom Blízkeho východu. Snaha USA o zachovanie vplyvu vo vojnovej Sýrii sa premietla do podpory marxistických pešmergov, na ktorých pritom útočil a doteraz útočí iný protagonista NATO. Pravidelné turecké jednotky, eventuálne nimi sponzorovaní náboženskí fundamentalisti.
Turecko, ktoré kombinuje vydieranie (hrozba vývozom utečencov na Balkán) s pocitom ublíženosti, si dalo naposledy ako obyčajný záležať, aby si všetci okolo všimli, že prekračuje Rubikon. Zo svojho pohľadu odpláca za hromadu krívd.
Za veľa, mnohokrát formálnej kritiky úpadku maloázijského liberalizmu. Za snahu EÚ zabrániť tureckej účasti na plynárenskom megabiznise vo vodách národnostne rozdeleného Cypru. Za nevydanie bývalého Erdoganovho spojenca Fethullaha Gülena z emigrácie v USA. A tiež aj za údajný podiel Američanov na vraj gülenovskom pokuse o štátny prevrat, ktorý sa uskutočnil pred tromi rokmi.
Vzájomné tenzie rastú. Avšak komentovať cyperskými ložiskami plynu motivovaný sankčný "darček" od európskeho Bruselu možno len ťažko. Prichádza takpovediac k výročiu onoho nevydareného puču, a nech už bolo v jeho skutočnom pozadí čokoľvek, je doteraz propagandisticky využívaný.
Prikloní sa k Moskve?
Je isté, že nepriateľské počiny, ekonomické agresie voči predtým blízkemu spojencovi poslúžia svojhlavej Ankare ako nové sebazdôvodnenie. Ďalšia oficiálna pohnútka, prečo radšej spolupracovať s Moskvou než so silnejším Západom.
Z Ruskej federácie urýchlene získava spomínané protivzdušné technológie S-400, čím nadväzuje na predchádzajúcu kooperáciu pri vytesňovaní USA z oblasti Blízkeho východu. Nutná prítomnosť ruských špecialistov je pritom v logickom rozpore s pôvodne plánovanou dodávkou sto kusov najmodernejších lietadiel z produkcie zámorského vojnového priemyslu. Stíhačiek piatej generácie typu F-35, ktoré mali postupne nahradiť zastarané stroje F-16. Trump už tiež oznámil, že Turecko moderné stroje nedostane.
Konzekvencie sa samé ponúkajú. Nejde len o nekompatibilitu zbraňových systémov u druhej najväčšej armády NATO. Nemaľujme hneď geopolitického čerta na stenu, ale dobrá správa to nie je ani pre nás.