Spolu s Červenou armádou totiž prišlo do štátov strednej a východnej Európy aj „polstoročie represií, udusenie občianskej spoločnosti, deformácia ekonomického rozvoja a izolácia od dynamiky procesov v rozvinutých európskych krajinách“. Ak by ste čakali, že tieto vážne slová odzneli niekde v Pobaltí či v Poľsku, kde nie sú ničím výnimočným, mýlili by ste sa. Nečakane pochádzajú z Ministerstva zahraničných vecí Bulharska, ktoré takýmto spôsobom formulovalo svoj protest tamojšiemu veľvyslanectvu Ruskej federácie. To totiž nazvalo jednu zo svojich nedávnych výstav „75 rokov oslobodenia východnej Európy od nacizmu“ a Bulharsko konečne po dlhých rokoch našlo dostatok guráže vysvetliť, ako to s tým „oslobodením“ vlastne bolo.
Samozrejme, je dôležité dodať, a robí to aj ministerstvo zahraničných vecí Bulharska, že úloha Sovietskeho zväzu pri porážke nacizmu bola mimoriadne dôležitá a nepopierateľná. Zároveň si však nesmieme zakrývať oči pred realitou, ktorá nasledovala potom. A o tom bola aj nedávna diskusia plná emócií, súvisiaca s presunom sochy sovietskeho maršala Ivana Koneva v Prahe 6. Tá sa v Českej republike vedie už dlhšie, no intenzívnejšou sa stala po tom, ako sa koncom augusta na pomníku objavil nápis: „Nie krvavému maršalovi! Nezabudneme.“ Zároveň na ňom bola rozliata červená farba a doplnené letopočty 45, 56, 61 a 68. Tie pravdepodobne odkázali na Konevovu účasť nielen na oslobodzovaní Prahy, ale aj na potlačení protestov v Maďarsku, výstavbe Berlínskeho múru či invázii vojsk do Československa.
A aká je reakcia z Moskvy? Dávno sú preč časy, keď sa Kremeľ dokázal vlastnej histórii postaviť čelom, či dokonca sa za chyby štátu, ktorého je nástupníkom, ospravedlniť. K veľkému víťazstvu v roku 1945 sa Putinovo Rusko hrdo hlási, ale roky 1948, 1956, 1961 či 1968 – dedičstvo tej istej krajiny – akoby ani neexistovali. Namiesto toho hneď prichádzajú vyhrážky smerom k bilaterálnym vzťahom, či dokonca urážky, ako sa podarila napríklad ruskému ministrovi kultúry Medinskému, keď starostu Prahy 6 Kolářa prirovnal k nacistom. Akýže to kontrast oproti nemeckému prezidentovi Steinmeierovi, ktorý len nedávno prosil v Poľsku o odpustenie za nemeckú agresiu.
Verme, že si ruskí mocipáni čo najskôr uvedomia, že opätovná cesta k priateľstvu a vzájomnej dôvere nevedie cez popieranie či prekrúcanie histórie. A tiež, že masívne pretláčanie jej vlastného výkladu cez konšpiračné a propagandistické médiá či všakovakých trollov vyvolá ešte prudšie protireakcie. Také, ktoré budú zbytočne škodiť nám všetkým.