Turecká vojenská operácia v Sýrii, ktorou sa snaží vytvoriť na sýrskej strane hranice 30-kilometrovú „nárazníkovú zónu“, už spôsobila podľa OSN desiatky mŕtvych, státisíce ľudí utekajúcich pred vojnou zo svojich domovov a obvinenie Turecka z použitia zakázaných chemických zbraní. Veľmi málo na tom zmenilo Spojenými štátmi vyrokované v súčasnosti platné prímerie.
Cieľom Turecka je „vyčistiť túto zónu od teroristických skupín“ a na dobrovoľnej báze sem presídliť sýrskych utečencov. Turecku sa nedá uprieť, že rieši mnoho problémov súvisiacich s konfliktom v susednej Sýrii – štyri milióny utečencov je obrovským náporom na ekonomiku, útoky teroristických skupín vo východnom Turecku vytvárajú atmosféru strachu. To všetko je pochopiteľné – ak s riešením týchto problémov potrebuje Turecko pomôcť, mali by sme ako dobrý sused a partner podať pomocnú ruku.
Vojenskou intervenciou do severnej Sýrie však Turecko v skutočnosti nerieši ani jeden z uvedených problémov. Teroristické skupiny, ktoré ohrozujú bezpečnosť Turecka, neprichádzajú z radov sýrskych Kurdov. Tí, naopak, počas dlhej občianskej vojny v Sýrii bojovali „na správnej strane“ proti bojovníkom Islamského štátu a na nimi kontrolovanom území dokázali žiť rôzne etnické a náboženské skupiny v relatívnom pokoji.
Aj predstava presídliť „na dobrovoľnej báze“ stovky tisíc sýrskych utečencov späť do Sýrie je odsúdená na neúspech. Dnes nie je vôbec jasné, koľkí Sýrčania by sa dobrovoľne vrátili do oblastí, v ktorých nemajú žiadne zázemie, infraštruktúru ani zdroje obživy a na ktorom po porazení Kurdov a odchode tureckých vojsk nebude mať kto garantovať správu územia a bezpečnosť.
To všetko sa deje na pozadí rozpadu tradičného medzinárodného poriadku, ako sme ho poznali od druhej svetovej vojny. V čase, keď sa veľké mocnosti sťahujú z úlohy „svetového policajta“, obsadzujú prázdny priestor regionálne mocnosti ako Turecko, Saudská Arábia alebo Irán a na názor medzinárodných inštitúcií príliš nehľadia. Otázkou je, či v tomto svete chce a vie obhájiť svoje hodnoty Európska únia. To sa totiž nedá podkladaním sa tureckému prezidentovi, ktorý sa svojim partnerom z NATO vyhráža, že pustí do Európy milióny utečencov, ale jasným postojom a konaním. Spoločné zbrojné embargo je základným krokom. Ak to však so zastavením tureckej operácie a s ochranou civilistov myslíme skutočne vážne, je čas diskutovať aj o sankciách či obchodnom embargu, ktoré by Turecko prinútili zvážiť, či sa mu obchodná vojna so svojím najväčším partnerom naozaj oplatí.